Nechaj ju byť samu – možno si uvedomí, koho stratila. A ty, synček, nebuď smutný, mama ťa neopustí…
“No tak, Valentína, tvoj Sášo od ženy odišiel, čo?”
“Odišiel. A čo z toho? Budeš teraz po dvore roznášať klebety?” ostro odpovedala Valika, upravujúc si šatku na sivej hlave.
Alexander s Vierou žili spolu len niečo cez tri roky. Nedávno sa im narodila dievčina – dlho očakávaná vnučka, o ktorej Valentína snívala celé roky. Ale problém bol, že Sašo ostal taký, aký bol – maminkin maznáčik. Celý život žil v obláčikoch, trochu naivný, rozmaznaný jej starostlivosťou a nekonečným odpúšťaním.
“Na čo mi žena?” rozprával sa ešte pred pár rokmi. “Len mi bude robiť nervy. Ženské sú všetky také – prichytia sa k chlapovi a chcú, aby sa o ne staral.”
Vali to bolo vtedy jedno, hlavne že mal syn doma. Pracovať sa mu veľmi nechcelo, ale jej to stačilo – bol pri nej. A čo že mal takmer tridsať, vždy bol jej rodný.
Ale raz ako mávnutím prútika oznámil: “Beriem sa.” Priviedol si Vierku – tichú, skromnú, s očami, v ktorých bolo viac nádeje než sebavedomia. Vali sa zapáčila – nie koketa, nie nezodpovedná, ale pracovitá. Na oslavu im kúpila malý domček v susednej dedine.
Najprv to vyzeralo dobre. Lenže Alexander sa na rodinný život vôbec nehodil. Pracoval tu a tam, väčšinou ako strážnik, neskôr si našiel brigádu na cintoríne – “tam aspoň nikto nerozkazuje.”
“Nemôžem, mami, ona ma doháňa!” sťažoval sa Valentíne. “Stále jej niečo vadí – kde pracujem, že málo zarábam, že potrebujeme novú kúpeľňu…”
“Ach, Sáško,” potriasala hlavou Vali. “No tá ti dala… Nie žena, ale pijavica. Bývaj u mňa, nech si uvedomí, aké je byť sama.”
Odvtedy chodil Sašo sem a tam – raz k Vierke, raz späť k matke. Domov sa vracal s urážkami a výčitkami. A Vierka… tá istá tichá a pokorná Viera… začala sa ozývať, kričať, plakať. A v jednej z takých hádok Sašo zabuchol dverami a odišiel “navždy.”
“Už ma unavila!” vyhlasoval, sadajúc si k matkinmu stolu. “Predstav si, povedala, že nie som chlap, keď ju neviem zabezpečiť! Nech sa teraz stará o seba aj o dieťa sama. Už jej nič nedlžím!”
“Áno, synček, máš pravdu. Kde sa to vzala! Poď, dám ti boršč, taký, aký máš rád.”
Na dcérku zabúdal čoraz častejšie. Vravel, že sa o ňu starať – nakŕmiť, uložiť, prejsť sa – to predsa nie je ťažké. Medzitým sa Viera vrátila k svojim rodičom. Vali jej stihla povedať nejeden hrubý slov:
“Čo si sem prišla? Dali sme ti dom, dali sme ti muža – a ty si stále nespokojná. Trpezlivosť je zlatá!”
Susedky si šepkali: “Sašova dcérka rastie a on ako keby nič – sedí doma, pozerá telku.”
“Vali, mohla by si aspoň vnúčku navštíviť,” povedala jej raz suseda. “Viera je na dieťa sama, rodičia pomáhajú, ale vy ste ako by ste zabudli, že máte rodinu.”
“To ti ona navarila!” mávla rukou Valentína. “Nevydržala s mužom – nech sa teraz trápi. A vnúčku… ja si ju vybojujem. Je moja, moja krv!”
“To myslíš vážne? Chceš dieťa odobrať matke? Tvoj Sášo ani nemá prácu, len leží na peci!”
“Nekecal! On len… odpočíva. Čoskoro sa spamätá a postaví sa na vlastné nohy.”
Ale roky plynuli a Sašo stále len ležal. Žiadna práca, žiadne plány. Len sťažovanie sa na “otravné ženy” a lamentovanie, že všetci okolo sú zlí.
“Saš, mohol by si aspoň zajst’ za Vierou, pozrieť sa na dcéru…” povedala raz ostýchavo Valentína.
“Čo to hovoríš, mami? Zasa to začne: ‘ty taký, ty onaký, nemáš peniaze.’ Už ma to nebaví. Žijem pre seba!”
Až vtedy jej to došlo. Až do hĺbky duše. Až do srdca.
“Stačí, syn,” povedala raz. “Už sa hanbím pred ľuďmi za to, aký si sa stal. Ak Viera podá na výživné, zaplatíš si sám. Už ťa nebudem kryť. Nie si už chlapec.”
Neskoro. Príliš neskoro. Uvedomila si, že nevychovala muža, ale rozmaznané dieťa, ktoré sa zlobí na celý svet. Viera sa medzitým vydala znova. Za pokojného, rozumného muža. Dievčatko prijal ako vlastné. A Sašo? Zostal pri matke. Bez rodiny, bez cieľa, bez chcenia niečo zmeniť.
Matkiná láska je bezmedzná. Ale niekedy zaslepí.
A ak si človek včas nesadne oči, môže sa raz zobudiť vedľa cudzieho, lenivého dospeláka, ktorý je presvedčený, že mu svet niečo dlží.
