**Môj zápisník**
Nech si myslia, že mám v živote nesmierne šťastie.
Zuzana nemohla vystáť svoje meno, a ešte menej priezvisko – Taviaková. Deti, ako vieme, sú k svojim rovesníkom bezohľadné. Už od prvej triedy ju premenovali na „Taviaka“.
Hľadela sa do zrkadla a snívala, keby mala dlhé svetlé vlasy ako Viktória Holubová, štíhle nohy ako Lenka Kováčová, alebo aspoň bohatých rodičov ako nepekná dvojkačká Natália Hrubá, za ktorou chodil do školy vodič v aute značky Lexus. „Prečo sa mama vydala za otca s tak hrozným priezviskom? Vedela, čo ma čaká. Vydám sa len za muža s normálnym priezviskom, ešte lepšie so zahraničným,“ snívala.
Vadili jej jej kučeravé tmavé vlasy, ktoré sa vždy vymkli spod čiapky alebo sponiek. Svetlosivé oči na opáľenej pokožke vyzerali tajomne a výrazne. Ale ani tie sa jej nepáčili.
Mama pracovala ako účtovníčka v nemocnici, otec viedol autobus. Peniaze im vždy chýbali. Otec šetril na auto, tak hľadil na každý cent, aby sa nič neminulo zbytočne. „Netreba sa strojiť, veď nič nie si,“ bručal, keď si všimol novú vec na dcére. Často musela nosiť oblečenie po sesternici. Nové veci dostala len zriedkavo, ak ich sesternica nepotrebovala. Ako ju to všetko už unavovalo. Keby mala normálnych rodičov, nikto by ju nevolal Taviakom.
Pred maturitou k nim prišla na návštevu jedna z otcových sestier, teta Jolana. Pracovala ako služobníčka v bohatom dome v Taliansku.
„Chceš, poviem ti, ako sa tam dostať?“ zašepkala raz večer pred spaním. Spali spolu v Zuzaninej izbe.
„Samozrejme!“ potešila sa Zuzana.
„Ticho. Janko by nesúhlasil. Máš osemnásť?“
„Áno, v januári som mala,“ srdce jej bilo rýchlejšie.
„Tak to je dobre. Nemusíš pýtať rodičov. Urobíš, čo ti poviem, a všetko vyjde. A Janko bol celý život lakomý.“
Vyzerala ako skutočná talianska dáma. Nikto by nepovedal, že len upratuje. „Hlavné sú peniaze, nikoho nezaujíma, ako sa zarábajú,“ hovorila.
Zuzana sa tej myšlienky chytila ako klíšťa. Teta Jolana jej dala peniaze, povedala, že ich vráti, keď si zarobí.
Zuzana urobila všetko podľa jej rady. Naoko, aby ju rodičia neotravovali, sa zapísala na učilište na kaderníčku. Ale keď prišlo pozvanie z Talianska, školu opustila, zbaliila si veci, napísala rodičom list a odišla.
V Miláne ju privítala teta Jolana, odviezla ju do veľkého pekného domu na okraji mesta, kde mala Zuzana starať sa o ochorenú osemdesiatročnú starú pani.
„Nesklam. Nekradni. Zaručila som sa za teba,“ poučovala vystrašenú Zuzanu, ktorá bola užasnutá z vlastnej odvahy.
Obrovský dom ohromil skromné dievča. Ubytovali ju v malej izbe vedľa spálne starej pani. Tešila sa, že nemusí platiť nájom. Za poplatok ešte dvakrát do týždňa upratovala celý dom. Takmer nevychádzala von. Taliansko pre ňu znamenalo len múry jeho vily a výhľad z okna na dokonale zastrihnutý trávnik. Ale to jej nevadilo. Rok preletí rýchlo, nebude tu navždy. Zarobí peniaze, naučí sa jazyk a potom uvidí.
Ako otec, začala šetriť. Nemala kde ani kedy míňať. Fotila sa na pozadí luxusného nábytku, keď boli majitelia preč, a pridávala fotky na sociálne siete. „Nech si myslia, že mám v živote šťastie.“
Bývalé spolužiačky dávali lajky a závideli. Nikto ju už nevolal Taviakom, všetci sa pýtali, ako sa tam dostala. Zuzana odpovedala nejasne.
Raz jej fotky komentoval bývalý spolužiak Erik. Začali si písať. Písal stručne o sebe – pracuje v otcovej autodielni, dobre zarába, kúpil si Audi. Pridal aj fotku pri červenom aute.
Ale čoraz častejšie písal o láske. Žiaľ, že sú ďaleko, pýtal sa, kedy sa vráti. Zuzana sa vyhýbavo vyhovárala, že sa neplánuje vracať, v Taliansku je super. Vedela, že jeho lásku ovplyvnil najmä jej taliansky príbeh. Ale Erik tvrdil, že sa mu páčila už od siedmej triedy. Naozaj si často zapačovala, ako ju pozoroval. Chcela mu veriť. A verila.
Raz majitelia išli na večierok. Stará pani už spala. Zuzana vošla do šatne a vyskúšala si kopu šiat pani domu. Jedno červené na tenkých remienkoch jej padlo ako uliate. Talianka bola štíhla, s plochým hrudníkom. Zuzana mala všetko, čo malo – peknú postavu, štíhly pás a pevné boky. Pozerala sa do zrkadla a prvýkrát sa jej páčila.
Naliala si víno a fotila sa pred zrkadlom v obývačke, na pozadí obrazov… Hneď to pridala online s komentárom: „Prišla som z večierku… Unavená. Lenivá prezliekať sa. Dám si víno…“
Víno vypila. Potom ešte jedno. A zaspala priamo v šate na pohovke.
Zobudil ju krik pani domu. Kričala tak rýchlo po taliansky, že Zuzana nič nepochopila. Až keď ukázala suchým prstom na dvere, pochopila – vyhadzujú ju. Pani domu doniesla jej veci a hodila ich pod nohy domýšľavej ruskej opatrovateľke.
Zuzana pobalila veci medzi pokrikmi: „Von!“ To pochopila bez prekladu. Keď vychádzala, videla svoj odraz v zrkadle a radovala sa, že ešte stále má to krásne šaty. Ale radosť bola predčasná. Pani si v poslednej chvili uvedomila a vrátila ju.
Pomaly si šaty zliekla – pod nimi mala len spodnú bielizeň. Mastný pohľZuzana sa dívila, ako sa jej život zmenil len za jeden rok, a napriek všetkému cítila, že nakoniec našla seba samú a pochopila, že šťastie nezávisí od miesta ani od priezviska.
