Nevracaj sa, vnuk
No tak, dedko, idem! Bolo tu krásne, akoby som sa vrátil do detstva! Tá vaša kúpeľňa úplne ma oživila! Možno zajtrajšie víkendy znova prídem!
Radšej už neprídeš, vnúčik baba si uterla ruky do vrecka a ticho vydychla.
Babička, čo to hovoríš? Juraj bol v šoku. Vždy si bol istý, že pre dedka a babku je milovaným vnúkom. Až do dvanástich s nimi žil, volal ich mamička a otecko.
Je to zbytočné, odsekol dedo, prísne sa naňho pozrel spod hustých obočí. Teraz už chápem, prečo od teba utiekla žena. Ako si vôbec, povedz mi, mohol vyjsť taký
Máchol rukou, otočil sa a so zlámanou nohou sa zakýval smerom ku komore.
De-e-edko! Žena vybehla na zápražie bosá, zabudnúc na chladný september a mrholenie. Listy brezy sa jej lepili na tvár, po oblohe sa hnali olovené mračná.
De-e-edko, Juraj volal! Príde! Aká radosť! vykrikla s úsmevom, ruky si pritlačila k srdcu.
Starec sa napriamil, zakriopal v chrbtových kĺboch, pot si utrel rukávom ošumeného kabátu.
Čo bežíš bosá? Nachladíš sa! zamračil sa. Choď dovnútra, hneď prídem.
Len som chcela sa podeliť, srdce mi to nedalo
Chod už!
Starenka si povzdychla a pomaly kráčala späť do izby. Vnútri v nej však vrie. Juraj ich Jurko, svetlo v okne. Od plienok ho vychovávali, prvé kroky, prvé slovíčko babička A potom sa objavila dcéra. Vzala si ho. Vzala si ho, len čo sa postavila na vlastné nohy. Po dvanástich rokoch. Akoby si ho len požičala a teraz nastal čas vrátiť. Dedo vtedy zúril, naháňal ju, hanbil, ale všetko márne odišli. Juraj plakal, najprv často volal, potom menej až nakoniec prestal.
A odvtedy v dome vládla ticho. Duša prázdna. Keď sa oženil ani im nepovedal. Dozvedeli sa od cudzích. Bolelo to. Krivdilo. A teraz zavolal, príde. Nádej v srdci sa rozliala ako ohrievajúci čaj.
Tri dni sa babka točila ako pred Vianocami. Podlahy vydrbla, koláčov napekla. Nespala predstavovala si, aký je, určite už pekný chlap
K večeru na dvor vjalo čierne lesklé auto. Tmavé sklá. Chlpy na chrbte sa jej postavili. Zo štýlového auta vystúpil Juraj zavalitý, ostrihaný nakrátko, v modernom kabáte. Usmial sa. Poďakoval.
Dedo, babka! Máte čo na jedlo? Z hladu by som zdochol!
Máme, vnúčik, samozrejme. Poď dnu
Darčeky nikto ani nečakal to už nie sú tie časy. Aspoň trochu ľudskosti Aspoň niečo
Nacpal sa, nohy si hodil na stôl, zapálil si a začal rozprávať, ako má všetko super. Dedo sa nakrútil, pery sa mu zatriasli, vstal a odišiel k drevu.
Ale on neprestával. Rozprával o svojej žene dcére poslanca. Ako ho nevážila, ako sa sťažovala otcovi. Ako ho nútil pracovať, ale on sa na to, hovoril, neoženil. Vyhodili ho. Bývanie nemá. Teraz šoféruje. Auto má, čierne, so sklami ako noc.
Potrebujem peniaze, povedal. Teba, dedo, už žili dosť. Teraz je rad na mne.
Dedo v tmlách sekal drevo. Chcelo by mu to povedať priamo, ale babka ho zastavila. Odviedla manžela. A sama sedela, počúvala toho cudzieho muža, krížom sa modlila. O polnoci zaspal pri stole, prázdna pohárik v ruke.
Ráno vstal svieži. Ako reďkovka. Opäť si vyžiadal kúpeľ. Najedol sa. Vyvalil sa na zápražie a oznámil, že odchádza. Pojde.
No tak choď, zamrmlal dedo, zahalil sa do bunda.
A babka sa na staríka pozrela a pochopila: za jediný deň zestarnul o desať rokov. Zoschnutý, plecia mu klesli.
Jurajko, povedala, utiahla si šatku. Jedno ti poviem na záver. Svet sa netočí len okolo teba. Si len prach. Ako sa správaš k ľudom, tak sa oni budú správať k tebe. A tvoja duša je ako sklo v tvojom aute. Zdá sa, že tam je, ale cez neho nič nevidno.
Pomodlila sa za neho a kráčala za dedom, ruku pritlačenú k srdcu. V tejto ťažkej jeseni náhle pochopila pre nich už jar nepríde.
A nech už sa nevraciaš
