“Nevráť sa, vnuku…”
“No tak, dedko, idem! Je tu krásne, akoby som sa vrátil do detstva! Tá vaša kúpeľňa — to je paráda! Cítim sa ako znovuzrodený! Možno o víkende znova prídem!”
“Radšej už nechoď, vnuku…” — baba si utrela ruky do vrecka a ticho vydýchla.
“Babička, čo to hovoríte?” — Janko zostal stáť ako prikovaný. Bol si istý, že pre starých rodičov bol stále milovaný. Do dvanástich rokov s nimi žil, volal ich mamičkou a oteckom.
“Nie je to dobré,” — odsekol dedko, temne sa na neho pozerať spod hustých obočia. “Teraz už viem, prečo od teba utekla žena. Ako si mohol vyrásť takýto…”
Máchol rukou, otočil sa a, vĺčiac nohu, odišiel do kôlne.
“De-edko!” — Žena vybehla na zápražie bosá, zabudnúc na chladný september a mrholiaci dážď. Listy brezy sa jej lepili na tvár, a po oblohe sa hnali tmavé mraky.
“De-edko, Janko volal! Ide k nám! To je radosť!” — vykríkla, tlieskajúc na rukami.
Starec sa narovnal, zapraskal mu chrbát, utrel si pot z čela rukávom obnosenej bundy.
“Čo tu beháš bosá? Prechladneš!” — zamračil sa. “Choď dovnútra, hneď prídem.”
“Len… chcela som ti povedať, srdce mi nedalo…”
“Choď, hovorím!”
Starenka si poplakala a pomaly kráčala do domu. A v jej duši búrilo. Janko — ich Janíček, svetlo v okne. Od plienok ho vychovávali, prvé kroky, prvé slovo — “babička”… A potom sa zjavila ich dcéra. Vzala si ho. Vzala ho hneď, ako “sa postavila na vlastné nohy”. Po dvanástich rokoch. Akoby si ho len požičala, a teraz prišiel čas vrátiť ho. Dedko vtedy zúril, naháňal dcéru, nadával jej, ale všetko márne — odišli. Janko plakal, najprv často volal, potom menej… až prestal…
A odvtedy v dome vládlo ticho. Duša zostala prázdna. A keď sa oženil — ani im nepovedal. Dozvedeli sa to od cudzích. Bolelo to. Bolo im to ľúto. A teraz — zavolal, že príde. V srdci sa rozliala teplá nádej.
Tri dni sa babka krútila ako pred Veľkou nocou. Vydrhla podlahy, napekla koláče. Nespala — rozmýšľala: aký asi vyrastol, určite je to už chlapík…
Večer na dvor vjalo čierne, lesklé auto. Sklá — tmavé ako noc. Mrazilo ju v chrbte. Z auta vystúpil Janko — zavalitý, ostrihaný nakrátko, v modernom kabáte. Usmial sa. Pozdravil.
“Dedko, babička! Máte čo na jedenie? Hneď zdochínem!”
“Samozrejme, vnúčik. Poď dnu…”
Dary nikto nečakal — časy sú také. Ale aspoň trochu slušnosti… Aspoň niečo…
Nacpal sa, hodil nohy na stôl, zapálil si cigaretu a začal rozprávať, ako má “všetko super”. Dedko sa uškrňul, pery sa mu zatriasli, vstal a odišiel ku drevu.
A ten sa neupokojil. Rozprával o svojej žene — dcére poslanca. Ako ho “nevážila”, ako sa sťažovala otcovi. Ako ho nútili pracovať, ale on sa preto, vraj, neoženil. Vyhodili ho. Nemá byt. Teraz je vodič. Auto, to čierne, so sklami ako noc.
“Potrebujem peniaze,” — povedal. “Vy máte, dedko. Ty si už žil, teraz je rad na mňa.”
Dedko mlčky sekal drevo. Chcel by mu dať po papuli, ale baba ho zastavila. Odviedla manžela. A ona sama sedela, počúvala toho cudzieho muža, krížikom si žehnala. O polnoci zaspal pri stole, s prázdnou pohárikom v ruke.
Ráno vstal — čerstvý ako ruža. Opäť si vyžadal kúpeľ. Najedol sa. Vyliezol na zápražie a oznámil, že ide. Odchádza.
“No choď,” — zamrmlal dedko, zatvárajúc sa do kabátu.
A babička sa na neho pozerala a chápala: za noc zostarnul o desať rokov. Zhrbil sa, ramená mu klesli.
“Janíčku,” — povedala, zatiahla si šatku. “Poviem ti jednu vec na záver. Svet sa netočí okolo teba. Si len prach. Aký si k ľuďom, takí sú aj k tebe. A tvoja duša… je ako sklo v tvojom aute. Zdá sa, že tam je, ale cez neho nevidno nič.”
Pomyslene ho požehnala a išla za dedkom, pritlačiac si ruku k srdcu. V tej ťažkej jeseni zrazu pochopili — pre nich už jar nepríde.
A nech sa už nevracia….
