Dnes som si spomenul na príbeh, ktorý ma vždy rozosmial aj dojal zároveň. Je to o krásnej a nezávislej Zuzanke, ktorá sa zamilovala do pohľadného chlapíka menom Janko. Pracovala v kaderníctve, keď raz prišiel na strihanie a posadil sa do jej kresla.
“Prosím vás, trochu kratšie,” povedal zdvorilo a pri tom sa im oči stretli. Bola to láska na prvý pohľad, elektrizujúca ako blesk.
“To je ale fešák, a tie oči…” pomyslela si Zuzka.
“Čo je to za krásavicu? A ja som sem chodil len náhodou,” myslel si Janko, kým mu upravovala vlasy.
Rýchlo dokončila strih, ale potom ľutovala: “Mohla som sa pri ňom zdržať dlhšie… no čo, je to len ďalší zákazník.”
Ale Janko nechcel nechať túto šancu ujsť. Večer ju prišiel vyzdvihnúť z práce. Keď Zuzka vyšla von, čakal na ňu s kyticou kvetov.
“Ahoj, to je pre teba,” podal jej kvety.
“Pre mňa? Ale za čo?” prekvapene opýtala sa.
“Za strihanie, veľmi sa mi páčilo,” zasmial sa a ona s ním. “Si voľná? Nezajdeme na kávu?”
“Možno áno,” súhlasila, ale v duchu si myslela: “Či naozaj je taký fešák sám? Nemá priateľku?”
V kaviarni sa rozprávali ľahko a veselo. Janko bol výborný rozprávač a Zuzka sa smiala, ako už dávno nie. Od toho večera sa začali stretávať. Čakala, kedy ju opustí, ale ich vzťah len rástol. Navyše Janko bol láskavý a starostlivý.
Čas plynul. Začali uvažovať o spoločnom bývaní a svadbe. Zuzka však vedela, že jeho vzhľad jej prinesie problémy. Kdekoľvek prišli, ženy sa na neho pozerali túžobne. A preto sa aj brala s ním.
“Zuzienka,” volával ju niekedy, “čo si to zase vymýšľaš?”
“Neviem… len… ty si taký pekný. A pekným mužom sa nedá veriť. Vidím, ako sa na teba ženy pozerajú,” priznala sa úprimne.
“Zuzka, čo mám robiť? Mám sa zohýkať?”
Pozerala na neho a vedela, že ho miluje celým srdcom. Milovala jeho tmavé oči, teplý pohľad a jemné črty tváre. Janko bol verný a miloval len ju a svoje počítače.
Napokon súhlasila s manželstvom. Zobrali sa.
“Zuzienka, si pre mňa najkrajšia na svete,” hovoril jej a objímal ju. Rozpŕchlo ju od tých slov.
Ale stále videla, ako sa iné ženy na neho pozerajú. Do kaderníctva prišla nová kolegyňa, Monika. Bola krásna a priateľská. Raz uvidela Janka, ako prišiel poobede za Zuzkou.
“Bože, aký fešák!” vykríkla, keď ho videla vystúpiť z auta a podať Zuzke ruku.
“Kto to je?” spýtala sa kolegyne.
“Jej manžel,” dostala odpoveď.
“Manžel?! To nie je možné!” Monika bola zaskočená.
Od toho dňa Zuzke nedala pokoj. Stále sa pýtala na Janka a provokovala ju:
“Zuzka, nebojíš sa, že ti ho niekto odfúkne? Mať takého fešáka za manžela je riziko.”
“Nebojím sa,” odpovedala, ale vnútri ju to hryzlo.
Monika neprestávala. Jedného dňa Zuzka videla, ako sa Janko snaží zbaviť Moniky, ktorá sa mu nehanbene ponúkala.
Večer jej to povedala.
“To je tá tvoja Monika úplne šialená. Daj si výpoveď, dosť ma už unavuje,” povedal Janko.
Zuzka sa zamyslela: “Keby som odišla, v inom salóne by mohla byť ďalšia Monika. Alebo… mám prestať pochybovať? Milujem ho. Len… prečo stále skúšam osud?”
S úsmevom vošla späť do kaderníctva. Monika mlčala. Videla, ako Janko pobozkal Zuzku na líčko.
A ja som sa z toho naučil: Láska nie je o pochybnostiach, ale o dôvere. A niekedy stačí veriť tomu, čo máme, namiesto toho, aby sme sa báli, že o to prídeme.
