Odvtedy, čo nám do života vstúpilo adoptované dieťa, všetko sa zmenilo a bohužiaľ nie k lepšiemu.
Zuzana a jej manžel Ján vychovávali osemročnú dcéru Viktóriu. Hoci ich rodina vyzerala kompletná, manželia cítili, že môžu dať lásku a starostlivosť ešte jednému dieťaťu. Rozhodli sa adoptovať chlapca z detského domova, napriek varovaniam príbuzných.
„Rodičia nás nepodporili,“ spomína Zuzana. „Mama hovorila: ‚Na čo vám cudzie dieťa? Kto vie, aké má gény či choroby?‘ Ale my sme si boli istí svojím rozhodnutím a nenechali sme sa odradiť.“
Po dlhých byrokratických úkonoch sa v ich rodine objavil päťročný Adam. Bol tichý a plachý, no manželia verili, že ho obklopia láskou a bezpečím.
Už od začiatku sa Zuzana s Jánom rozhodli Adamovi nepovedať, že je adoptovaný. Dúfali, že časom zabudne na svoju minulosť a bude sa cítiť ako plnohodnotný člen rodiny.
Lenže po niekoľkých mesiacoch sa začali diať znepokojivé veci. Raz Zuzana zistila, že Viktóriina obľúbená bábika bola nastrihaná nožnicami.
„Bola som v šoku,“ hovorí. „Adam stál vedľa a len mlčal. Spýtala som sa ho, prečo to urobil, ale len pokrčil plecami.“
Zuzana sa rozhodla ísť za detskou psychologičkou. Odborníčka jej vysvetlila, že také správanie môže byť dôsledkom traumy z detského domova, a odporučila väčšiu trpezlivosť a láskavosť.
Manželia sa snažili rady dodržiavať, no situácia sa zhoršovala. V škôlke Adam začal hovoriť učiteľkám, že ho rodičia nekŕmia a trestajú. Čoskoro k Zuzane a Jánovi prišli pracovníci sociálnej opatery na kontrolu.
„Bolo to ponižujúce,“ spomína Zuzana. „Vždy sme chceli pre deti to najlepšie, a teraz nás obviňujú z týrania.“
Kontrola nič neodhalila, no hořkosť ostala. Ján začal naliehať, aby Adama vrátili do detského domova.
„Už to tak nemôžem znášať,“ hovoril manželke. „Ničí nám rodinu. Viktória sa ho bojí a ja sa cítim bezmocný.“
Zuzana bola rozpoltená medzi láskou k manželovi a zodpovednosťou za Adama. Dúfala, že časom sa všetko upokojí, no situácia sa stále zhoršovala. Chlapec bol čoraz agresívnejší, vyhrážal sa rodičom aj sestre.
Nakoniec Ján to už nevydržal a požiadal o rozvod. Dal ultimátum: buď Adam vráti do ústavu, alebo sa rozídu.
„Bolo to najťažšie rozhodnutie môjho života,“ priznáva Zuzana. „Milovala som manžela, ale nevedela som Adama zradiť.“
Po rozvode zostala sama s dvoma deťmi. Snažila sa venovať Viktórii aj Adamovi, no cítila, že to nezvláda. Stres a napätie ju dohnali k nervovému zrúteniu.
„Uvedomila som si, že takto to už ďalej nejde,“ hovorí. „Nemohla som Adamovi dať to, čo potreboval.“
S ťažkým srdcom sa rozhodla vrátiť ho do detského domova. Bolelo to všetkých, no vedela, že je to pre všetkých najlepšie.
„Dúfam, že nájde rodinu, ktorá mu dá to, čo som ja nedokázala,“ hovorí Zuzana so slzami v očiach.
Teraz sa sústredí na výchovu Viktórie a hľadaní vlastnej vnútornej rovnováhy.
