Keď som podpisovala sobášny dokument, niečo sa pohlo pod mojimi šatami…
Svadobná sieň bola plná rozrušeného šepotu.
Jemným oknami prenikalo mierumilovné svetlo; pozlátené stoličky obsadili elegantne oblečení príbuzní a priatelia.
Niekto zdvihol mobil, aby zachytil tú chvíľu, iní si len šepkali.
Vzduch bol nabitý radostným očakávaním.
Stála som vedľa ženícha, Jozefa, a pevne som mu držala ruku.
Vyzerala som dokonale: biela šatka v tvare morské panny ľahko obopínala moju postavu, dlhý závoj vlál po podlahe.
Usmiala som sa, ale v kútiku oka mi badať znepokojenie.
„Bude to v poriadku,“ pošepkal Jozef a jemne stiskl moje prsty.
Pokývla som sa, no vtedy—
—niečo sa pohlo.
Nie za mnou. Nie vedľa. Priamo podo mnou.
Len slabý pohyb, akoby sa niečo—alebo niekto—skrývalo medzi záhybmi látky.
Zatúžila som a urobila polkrok vzad. Jozef okamžite zachytil moje napätie.
„Čo sa deje?“ spýtal sa znepokojene.
Ale ešte než som stihla odpovedať, pohyb sa zopakoval—tentoraz silnejší.
Spodok šiat sa mierne zachvel, akoby sa tam niečo ukrývalo… a snažilo sa uniknúť.
Hostia oniemeli.
Jedna z družičiek, Zuzana, si zakryla ústa. Staršia teta, Alžbeta, sa pokrížila a pošepkala modlitbu.
Vzduch bol napätý ako pred búrkou.
Jozef zbledol.
Zamerala som. Chlad mi prebehol po chrbte.
A potom—
—zašepotalo.
Tichý, no zreteľný zvuk. Niečo tam bolo. Priamo pod šatami.
„Robia si srandu?“ zašepkal svedok, Tomáš, nervózne sa poobzeral.
Nikto sa nesmial.
Všetci zadržali dych, akoby sledovali napínavý film.
A potom—
Šaty sa prudko pohli!
Vykríkla som a zdvihla šaty.
Sieň zašumela, Jozef zatrel päsťe a matričná úradníčka, elegantná žena menom Mária, zamerala s pečiatkou v ruke.
Spod šiat sa vynoril čierny tieň, nasledovaný mňauknutím…
…a malý čierny klbík vyskočil von.
Niekto vykríkol, hostia couvli, až rozliali poháre s šampanským.
Privrela som sa k Jozefovi.
„Čo to bolo?!“
Klbík neobratne poskákal po podlahe, zastavil sa—
—a zamňaukal.
Ticho.
Jozef žmurkol. Ja som zírala na malú čiernu mačičku, ktorá nás zvedavo sledovala.
„To je mačka?!“ zvolal niekto zo zadu.
Jozef sa na mňa pozrel:
„Prečo máš pod šatami mačku?“
Otvár
