Bola raz taká udalosť, ktorá sa odohrala v starom slovenskom meste. Eva a Ján sedeli v čele stola, žiariac šťastím. Ich svadba bola plná života: hostia tancovali, pripitky sa len liali. Po obrade sa mladomanželia vydali na krátku svadobnú cestu — dar od Eviných rodičov. Byt už mali: útulnú garsonku, ktorú im nechala Evina stará mama. Malý, ale ich vlastný, v dobrom susedstve, s novou rekonštrukciou — pre dvoch ako vyšitý. Keď sa vrátili z výletu, s kuframi v rukách vystúpili pred svoje dvere. Ján vsunul kľúč do zámku, ale zrazu stuhol: dvere boli zvnútra zamknuté. Niekto bol v ich byte! Prekvapene sa pozrel na Evu, stlačil zvonek, a keď sa dvere otvorili, obaja strnuli od údivu.
Na prahu stál Ivan Jozefovič, Jánov otec. „Oco? — vyhrmelo z Jána. — Čo tu robíš?“ Eva, ešte stále zaskočená, si všimla, že Ivan Jozefovič vyzerá unavene, s vyhasnutým pohľadom. „Pohádali sme sa s Katarínou, — povzdychol si. — Mohol by som u vás prenocovať?“ Eva sa zľakla, ale prikývla: „Samozrejme, Ivan Jozefovič, poďte dnu.“ V byte sa páchli halušky so syrom — Jánov otec stihol pripraviť večeru, keď našiel zásoby v mraziaku. „Vedel som, že sa dnes vrátite, — dodal rozpačito.
Eva a Ján sa vzšli po roku spoznávania. Svadba bola hlučná, a Eva už poznala celú Jánovu rodinu: Ivan Jozefovič, jeho otec; Katarína Pavlovna, macocha, ktorá prišla do rodiny, keď mal Ján sedem rokov; dve tety, otcove sestry, Zuzana a Margita; a dve Jánove polovičné sestry, Natália a Barbora. Sestry, obe tehotné, na svadbe mrmlali, závideli hostom zábavu, pretože ony museli sedieť v kúte a piť džús. Eva sa snažila byť zdvorilá, ale cítila napätie: Katarína a jej dcéry sa vždy držali stranou, akoby bol Ján cudzí.
Pri večeri Ivan Jozefovič vysvetlil, čo sa stalo. Natália, staršia z dcér, porodila predčasne. Dieťa bolo zdravé, ale jej muž ju podvádzal, a tak odišla od neho, vrátila sa k matke. Katarína žiadala od Ivana peniaze na kočík a postieľku, obviňujúc ho, že je povinný vyživovať vnúčku. „Nie som dedo, — povedal Ivan trpko. — A ešte ma vyhodila. Zobrala mi kartu, keď som spal.“ Eva počúvala a cítila, ako v nej rastie hnev. Katarína bola vždy panovačná, ale toto už prekračovalo hranice.
Ján sa zamračil: „Oco, zablokoval si kartu?“ Ivan Jozefovič zakrútil hlavou: „Nenapadlo ma… Aj predtým si berávala.“ Eva sa vymenila pohľadom s mužom. Vedeli, že Katarína prenajímala svoj byt, ale žila v Ivanovom dome, ktorý čiastočne patril Jánovi — dedičstvo po jeho zosnulej matke. „Ešte chce aj tvoj podiel, — pokračoval otec. — Žiadala, aby si sa ho, Ján, vzdal.“ Eva zvolala: „Ako to? Veď to je tvoje!“
Na druhý deň Katarína zavolala Jánovi. „Si dospelý muž, — začala. — Presťahoval si sa k manželke, tak si zariaďte. Svoj podiel nechaj otcovi, tebe je na nič.“ Ján chladne odpovedal: „To je dedičstvo po mame. Nič nevzdám.“ Katarína začala hravať na nervy: „Ak nepomôžeš Natke a nevzdáš sa podielu, rozvediem sa s Ivanom!“ Ján sa len uškeril: „To bude to najlepšie, čo pre môjho otca môžeš urobiť.“
Vrátil sa k otcovi a opýtal sa priamo: „Oco, si s ňou šťastný?“ Ivan Jozefovič váhal, ale napokon priznal: „Využíva ma. Som unavený.“ Ján navrhol riešenie: nech otec prepíše celý byt na neho. „Ak Katarína ostan„Ak Katarína ostané, znamená to, že ťa má naozaj rada, ak nie – jej voľba.”
