Kuchynu naplnila ostrá vôňa vriacej kapustnice, ktorú s rozmyslom miešala Alžbeta Horváthová, oddychujúc hlučne a hrdinsky ovládajúc malý priestor ako jeho nekorunovaná kráľovná. Vonku sa tiahol šerý predsvit rannej jari, no pre Martu, Alžbetinej nevesty, nebol čas vychutnať si pokoj. Jej poklidný život sa rozpadol s príchodom večne nespokojnej hostky, ktorá nielen narušila poriadok, ale – zdalo sa – prišla vládnuť pod heslam: „Ja som tu pán!“
Alžbeta Horváthová bola žena impozantného vzhľadu. Jej plné líca dávali tvári dojem dôležitosti a chladné oči pod hustými obočiami, ktoré ešte nešediveli, pozerali s odsudzujúcou bystrosťou, až sa človeku chcelo ihneď ospravedlniť, len čo kýchol. Mala zvyk hovoriť urážlivo rozhodne, ako by jej slová neboli vtip ani názor, ale svätá pravda. Začala rekonštrukciu vo svojom byte, a tak sa presťahovala k mladým na neurčitý čas.
„Spálňa je u vás, samozrejme, malá,“ zamrmlala svokra hneď prvý večer po príchode, obzerala si izbu. „No, dá sa to. Ustelte mi čistú posteľ, nie tú, čo ste si nechali pre seba. Veď ja nechodím po hoteloch, ale k deťom.“
Marta zastala, ohromená jej vyhlásením.
„Ale to je naša spálňa,“ oponovala nesmelo, bez zábran ukazujúc svoje podráždenie. „Ja s Jozefom tu spíme!“
Svokra len frkla.
„No a čo? V obývačke máte širokú pohovku. Mladí, zdraví, pár dní preležíte. Vidím, že si zvykla na komfort? Mne, prepáč, chrbát bolí! Nerobte problémy. A ja tu dlho nebudem, tak sa neboj.“
„Nebudem dlho“ znelo sľubne. Lenže Marta už vtedy tušila, že tento „dočasný“ pobyt jej bude stačiť až po uši.
Len čo sa začínala zmierovať s nečakanou hostkou, po dvoch dňoch niekto zazvonil. Na prahu stála Katarína, Alžbetina mladšia dcéra. Bezstarostná, nezamestnaná dvadsaťročná sa bez okolkov navalila do bytu s obrovskou taškou.
„Ahoj, som u vás,“ vyhlásila, topánky odhodila priamo pod dverami. „Zostanem pár dní. Aj na podlahe by som spala, ale teraz nemám ani cent, nič na jedlo, a mama je u vás, tak kto by ma nakŕmil? Ste takí pohostinní, zostala by som naveky. Marta, uvar čaju, som z cesty úplne vyšliapnutá.“
Marta stála ako prikovaná. Byt bol jej. Bol to jej domov, jej súkromie. Ale s každým krokom hostí sa cítila stále viac naviac.
„Jozef!“ zvolala neskôr, keď zostali sami v kuchyni. „Čo to má byť?! Prečo mám stále všetkým posluhovať? Prečo sa správajú, akoby to bol ich dom? Kedy tvoja mama odíde? A prečo je tu aj Katarína?!“
Jozef len pokrčil plecami.
„No veď ju poznáš,“ povedal pokojne. „Taká už je. Snaž sa to nebrať. Oni čoskoro odídu.“
„Čoskoro? Za týždeň alebo za mesiac?“ oponovala Marta, hlas jej stúpal. „Ani sa nepýtajú! A táto „kráľovná“ obsadila NAŠU spálňu, Jozef, tvoju matku!“
„Nerozčuľuj sa, dobre?“ prerušil ju podráždený manžel. „Mama je stará, treba jej pomáhať.“
Marta zhlboka vydýchla a umlkla. No vlna potlačeného hnevu sa jej drala do hrdla.
Každý ďalší deň sa vliekol ako sirup. Alžbeta Horváthová neprestávala veliť, posielala Martu nakupovať, poučovala, ako „správne variť pre rodinu“, kritizovala všetko – od Martinho účesu po jej, podľa svokry, „ubohé kuchárske umenie“. Marta mlčala, zovretými zubami varila kapustnicu a dusenú kapustu, ktorú svokra tak milovala.
A potom Alžbeta Horváthová oznámila:
„O pár dní príde Braňo, môj syn, tvoj švagor. Dúfam, že nebudeš mať námietky? V dedine sa sám po rozvode nudí. Nech vám pár dní pobudne. Sú to predsa príbuzní, a u vasa je miesta dosť. A začal sám chlastať, tak som ho pozvala.“
Tieto slová boli poslednou kvapkou, po ktorej pohár trpezlivosti prekypel.
„Nie.“ Martin hlas znel pevne, dokonca aj pre ňu samú nečakane.
„Čože?“ Alžbeta Horváthová sa zamračila.
„Povedala som: nie. Už dosť. Ani Braňo, ani Katarína, ani vy. Ste tu už týždeň, a už mi to stačí.“
Svokra sa pomaly otočila a prebodla ju ľadovým pohľadom.
„Čo je to za hlas? Pýtala si sa manžela?“
„Manžel tu nič nerozhoduje. Som pani tohoto bytu. A už nehodlám znášať, ako si v mojom dome diktujete svoje poriadky. Toto je môj dom, Alžbeta Horváthová. Váš dom je váš. Tam si stanovte pravidlá, ale nie tu.“
Alžbeta Horváthová stiahla obočie. Jej tvár sčervenala; zdalo sa, že každú chvíľu vybuchne. No niečo v Martinom tóne ju zastavilo.
„Tak teda?,“ po chvíli odsekla. „Nuž dobre. Zrejme je čas vrátiť sa domov. Nedá sa tu žiť za takýchto okolností. No aspoň budem vedieť, aká si pohostinná.“
A do večera Alžbeta Horváthová spolu s dcérou balili veci, hádžuc na Martu pohŕdavé pohľady.
Jozef nejako neurčito bránil matku. No Marta naňho len chladne pozrela, priamo do jeho zmätených očí.
„Ak chceš, aby sme mali normálnu rodinu, Jozef, teraz je čas postaviť sa na moju stranu.“
O pol roka neskôr Alžbeta Horváthová zavolala, aby im pogratulovala k výročiu. V jej hlase zaznievala doteraz nepoznaná prívetivosť. Už u nich nikdy nespala, neobsadzovala spálňu a občas dokonca chválila Martine koláče, keď na chvíľu prišla na návštevu. Už nebola kráľovnou, ale hostom. A Marta sa po dlhej dobe konečne cítila ako človek, ktorého rešpektujú.
