Po smrti manželky cítil Jozef Novák, ako by jeho dom navždy osirel. Dcéra Alžbeta žila s rodinou v inom meste, navštevovala ho len zriedka. Večerami dôchodca sedel v tichosti, hľadel na fotky z minulého, šťastného života. Keď mu raz Alžbeta zavolala a začala hovoriť nielen o jeho zdraví, ale aj o samote, myslel si: Možno prídu na návštevu. Ale dcéra navrhla, aby prenajal izbu – akože pozná mladíka, brata kamarátky, ktorý po rozvode nemá kde bývať.
Tak sa u Jozefa objavil spolubývajúci – Michal. Na prvý pohľad skromný, pokojný, zdvorilý. Platil načas, nejedal veľa, občas ho aj pohostil. Niekedy spolu pozerali televíziu, rozprávali sa. Potom však začalo…
Raz Michal priviedol dvoch podpitych kamarátov. Hlučeli, fajčili, až do noci sa smiali. A opakovalo sa to. Jozef sa pokúsil s ním rozprávať, ale odpovedal mu: „Platím. V zmluve nie je, že nesmiem vôdť kamarátov.“ Potom sa objavila Michalova priateľka – Zuzana. Najprv chodila na návštevy, potom začala prespávať. Michal naznačil, že by chcel vymeniť izby. Jozef sa bránil, no čoskoro ustúpil.
Jedného rána uvidel, ako Zuzana pripravuje omeletu a pozýva ho k stolu. Michal sa k nemu priateľsky obrátil: „Zostaneme tu. Je to blízko práce a ty si dobrý človek. Kamarátov už nebudeme vôdť.“ Zuzana navrhla: „Nechceli by ste žiť na dedine? Moja teta má dom v Kvetnici. Bývanie zadarmo, len treba sa oň starať.“ Jozef sa najprv urazil, no potom súhlasil: „Radšej na dedine ako tu – ako v hoteli.“
Dom bol starý, ale útulný. Upratoval, opravil pec s pomocou suseda Stanislava. Ten bol veselý, pracovitý, všetko ukazoval, pozýval ho na rybačku. Na jar prišla Viera – majiteľka domu. Priniesla jedlo, zoznámili sa. Jozef ju pohostil rybou, Stanislav sa pridal. A tak to išlo. Každý víkend Viera navštevovala. A potom sa všetko zmenilo.
Keď sa Jozef s Vierou vrátili do mesta, aby si vybavili bývanie s nájomníkmi, dvere im otvorila Zuzana – s viditeľným bruškom. „S Michalom sme sa vydali,“ povedala. A Viera, ktorá sa stretla s Jozefovým pohľadom, dodala: „Presťahujte sa do môjho bytu, my ideme sem.“ Michal nechápal, no Jozef dodal: „Aj my sme sa rozhodli. Aj my chceme teplo.“
Čoskoro sa narodil chlapec. Viera odišla do dôchodku, pomáhala s bábätkom a vo voľnom čase s manželom chodievali na dedinu. Dom opravili, čakali na návštevu vnúčat. Stanislav vyrobil detsku postieľku. Tak z náhodného susedstva vyrastla skutočná rodina. Niekedy život urobí nečakané obraty – hlavné je nemať zatvorené srdce.
