Náhodné stretnutie
Kabát Anežky hral už len spodkom. Perie sa zosunulo, a vrch ostal len tenkým, vetrom prefúkaným plášťom. Zo spodu ju chránili hrubé pletené nohavice a vysoké filcové čižmy. Na plecia si cez rukávy ešte narovnávala vlnenej šatky, aby ju neprefúklo.
Auto, ktoré jej sľúbila priateľka v obchode, Iveta, ju zradilo. Teraz teda, so všetkými svojimi taškami, stopovali na ceste v bratislavskom predmestí. Ich batohy by sa do jednej dodávky ledva natrepali, a tak sa rozdelili každá šla sama za seba.
Keď Anežka ešte robila predavačku v obchodnom družstve, takéto starosti nepoznala. Ale peniaze nestačili sama ťahala dve deti a pred pár týždňami sa rozhodla ísť s Ivetou na malý šalát do Poľska. Dvojitá robota, dvojitý stres, no peňazí viac nepribudlo. Tovar stále nebol predaný, skôr akoby pribudli nové starosti.
Tovar bolo treba ráno doniesť na trhovisko, večer všetko pobaliť a odniesť domov, vyvlečiť na štvrté poschodie na etapy, pokiaľ sa syn náhodou nevyskytol doma.
Ešte pred rokom si nahlas spievala Poďme za zmenou!, no tie zmeny sa votreli do jej života ako nepozvaný hosť družstvo zavreli, pracovníkov prepustili. Manžel sa vyparil už dávno, a Anežke neostávalo nič iné než začať obchodovať. Hoci si stále myslela, že obchod nie je jej cesta.
Teraz stála pri ceste v brečke mokrého snehu, v zásade ešte mladá žena len pery jej rozpraskané, tvár červená od nekonečného státia na veternom jarmoku, a oči jej slzeli.
Autá jej fľaky špinavej vody šplechali na nohu, rýchlo mizli. Anežka sa snažila nepozerať na tú špinu zdvíhala pohľad na strechy domov a na konáre, kde bol sneh ešte biely, čistý. Tak je to už v živote špiny je dosť, radšej hľaď na čistotu.
Mávla rukou ďalšiemu autu a tentoraz pri nej zastala starejšia menčesterská Škoda.
Zaveziete ma na Špitálsku? Za rozumnú cenu spýtala sa otvoreným dverám, no v tej chvíli stuhla.
Okamžite ho spoznala. Hoci uplynulo toľko rokov akoby sa nezmenil. Azda len ešte viac zmúžnel. Ten istý vážny a trochu záhadný pohľad, obočie jemne nadvihnuté, úsmev takmer nebadateľný.
Zatiaľ čo sa spamätávala, vystúpil z auta, rýchlo nahádzal jej tašky do kufra.
Padla na predné sedadlo, prikrývala si rameno šatkou a v duchu si skladala vysvetlenia, prečo dnes vyzerá tak biedne. Istotne on ju musí tiež spoznať…
Alebo…
Koľko to už je rokov?
***
Vtedy mala dvadsaťdva. Študentská prax, v starom revíri pri Lučenci. V Bratislave čakal jej snúbenec, Tomáš. Plán bol jasný: prax, štátnice, svadba.
Čo mohli tri mesiace zmeniť? Predsa nič…
Ubytovali ju v dedine Poloma u vdovy Márii, ktorá tiež robila pri lese, spolu so starým, nahluchlým svokrom. Anežka bola povahou ľahká, dôverčivá, s Máriou mala odrazu spoločné záujmy, starali sa spolu o starkého.
Raz Anežka pri starkom zakročila, keď dostal slabosť. Utekala za susedmi, no nikde nikoho. Vtom sa z poľnej cesty ozval traktor. Zamávala. Vybehol chlap pekný, vysoký, s nečitateľným pohľadom.
Bežali k domu, on starkého bez váhania zdvihol a naložil na predné sedadlo traktora. Anežka, nervózna, nastúpila k nim.
Doviezli starkého k lekárke, načas hneď aj sanitka prišla. Chlap išiel s Anežkou ďalej.
Keď už bol starký v starostlivosti, konečne sa normálne porozprávali.
Ukázalo sa, že robia v jednej firme, bývajú blízkymi susedmi. Volal sa Dušan.
Bol už večer. Starkého dali do nemocnice, vďaka Bohu včas. No ako späť? Sanitka ich do dediny na konci sveta nevezie.
Ideme, moja, mama môjho kamoša býva blízko, prespíme tam.
Anežka cítila, že Dušan je čestný, a nakoniec súhlasila.
Nasledujúce ráno prebudila ju dobrota vyspatá do ružova, starostlivo pohostinná teta Anna všetko pripravila. Pri raňajkách prezradila, že Dušan mal ženu, vrátila sa len s malým synom, a on zamestnaný, má farmu svíň, stavia dom. Tušila, že si myslí, že Anežka mu padla do oka.
Anežka len pohoršene mykla plecom ona má svojho Tomáša, mladého, perspektívneho. Rozvedení muži ju nezaujímajú.
Ale po tom všetkom Dušana stretávala čoraz častejšie. Tu v lese, tu v jedálni, tu pred obchodom. Mária ho tiež poznala, starkého aj vrátil domov s ňou.
Ty sa Dušanovi páčiš povedala jej Mária. Aj by vám to svedčalo.
Ach, nie, ja mám Tomáša…
Ale to nie je manžel! A Dušan je chlap ako hora. Celú farmu vybudoval, stroje kúpil. Synček milý, len matku potrebuje.
Sama aj Anežka začínala Dušanovi pohľadom vyhľadávať. Statný, pokojný, s očami, v ktorých sa človek rozpúšťal vo vnútornom teple. A všetci s úctou o ňom hovorili.
Ty sa opýtaj Dušana radili jej chlapi.
Tam, v tom revíri, bola Anežka tá náhodná Vidiecka Lady. Vysoká, v kávovom kabáte, neuveriteľne svetlým do blata. Ani nekráčala, akoby sa nad kalužami vznášala. Chlapi pred jej zjavom zvážneli.
Slečna, čakajte, hodím vás domov.
Z revíru do dediny bolo na skok, ale práve lialo. Anežka nastúpila do Dušanovho traktora.
S kým je syn? pre Anežku muž s dieťaťom bol vždy dospelý, nech bol len o dva roky starší.
Volaj ma ty, povedal. Syn je s babkou, pomáha aj suseda. A do škôlky chodí…
Ako sa volá?
Šimonko. Otčím mu pozrel do očí. Nevyspytateľný, nezbedník.
Anežka len prikývla.
Nechaj tomu čas. Teraz je to tu šedivé, slovíčko. Počkaj, keď rozkvitne lúka. Aké sú tu krásne miesta!
Viezli sa v šere večera. Obec stiahla verejné osvetlenie neplatili účty elektrikárom, vraj dočasne.
Dušan zvykol brať aj zodpovednosť za celé okolie. To je, ako som neskôr pochopil, najdôležitejšie, čo môže mať chlap.
Dvorenia sa stupňovali. Doviezol Márie drevo, doviezol lieky. Ale Anežka bojovala sama so sebou.
Nevedela si predstaviť život na dedine, hoci v meste ju vlastne zväzovalo iba Tomášovo rodinné plánovanie. Predstavila si, ako by Tomáš zahorkol: aj čo povedia rodičia…
A potom ten fakt, že jej vyvolený by bol rozvedený, s dieťaťom, živiteľom, sviniarom…
Večer, po šteknutí psa a zavýjaní vetra, si privoňala život s Dušanom bude ju ľúbiť, ďakovať, deti potom budú ako on.
Ale od reálneho kroku ju oddeľovala priepasť. Bol tu predsa Tomáš, pripravené obrúčky, organistka, aj mama, čo na svadbu šetrí.
Anežka si o Dušanovi hovorila, že miluje jeho, nie Tomáša, a prítomnosť snúbenca akurát dramatizovala vzťah s Dušanom, čo mu pridávalo na romantike.
A raz, v záchvate citovej drámy, sama priviedla kontakt až k intímnosti. Nevedela, či je to lúčenie s minulosťou alebo s Dušanovou láskou. On váhal bolo to pre ňu niečo prvýkrát, no krásne, bez výčitiek.
Na definitívne rozhodnutie nemala odvahu ani skúsenosti.
Ale raz, už skoro na rozlúčku, šla Anežka po vodu, a hľa, malý blonďáčik sa šplhal na studňu! Vyľakaná ku nemu pridala.
Počkaj, tam nie je bezpečné! Kde máš mamu?
Zrazu sa prirútila dievčina nenápadná, sivá vrabčiarka. Chlapec vytrhol ruku a s plačom sa k nej pritisol.
Ďakujem, smutne kývla. Neuhliadla som ho…
Šimonko. To bude Dušanov… Anežke sa rozbúchalo srdce. Tak cudzieho syna, tuší, že ho neoslovila jednoducho sa jej vyhol.
Potom zašla Dušanova mama, plačúc. Vraj Šimonko uviazol pri Gaľke, susedke, ktorá si chlapca obľúbila, má ho rada, že medzi Galou a Dušanom bolo už dobre, kým neprišla Anežka rozštiepujúca ich rodinu.
Anežka v šoku ona? Veď Dušan skoro rozdelil jej zásnuby! Ona bola obeť.
Dušan ju veľmi prosil, aby ostala, neodchádzala. Vysvetľoval, že Galkina rodina si len domýšľa. Galu poznal celý kraj ako tichú, neviditeľnú ženu, čo mizla v jeho tieni.
Ona je navždy akoby hanblivá, hovorila Mária. Ani len rozprávať nevie. Ale vy by ste boli…!
Ale Anežka už nechcela byť v cudzom osude. Vybúrila sa, všetky pochybnosti zmizli, vracala sa k snúbencovi. Na stanici stál Dušan ešte stále v károvanej košeli, ramená sklopené, medzi obočím vráska, pohľad smutný. Tak si ho pamätala dlhé roky.
Vlakom plakala.
Takto dopadla trojmesačná študentská prax.
Ale mladosť lieči. Išla ďalej za Tomáša sa vydala, život prúdal.
**
Padla na sedadlo, šatku poriadila, už bola pripravená na vysvetľovanie, prečo dnes vyzerá tak biedne. Veď on ju určite tiež spozná.
Alebo… Veď už to je…
Šesťnásť rokov? Áno, uplynulo šesťnásť rokov.
Najprv mlčali.
Aké počasie, povedala, keď ďalšie auto šplechlo cez kaluž.
Tu, v meste. Za mestom je čisto, dobre. Cesty prekvapivo spratané.
Vy ste odtiaľ?
Stále pendlujem, mám povinnosti.
Ďakujem, že ste ma nabrali. Auto dnes zlyhalo. Bežne chodím vlastným, ale… Ja zaplatím…
Obrátil k nej hlavu, s tým vážnym pohľadom, a už vedela spoznal ju.
Ahoj, šepla potichu.
Ahoj, Anežka!
Pamätáš sa? Myslela som, že už si dávno zabudol.
Nezabudol, pohľad sústredil na cestu.
Niečo ju tam vo vnútri bodlo jeho hlas, ruky, pohľad. Začalo jej byť teplo, dala dole šatku.
Ako sa máš, Dušan? vydýchla.
Chvíľu držal pauzu, ako keby aj jeho spomienky premáhali.
Ja? Dobre, točí sa to. Taká doba. Ty zasa tiež.
Robíš ešte v revíri?
Nie, už dávno. Podnikám. Na seba.
Správne. Teraz je to najlepšie. Aj ja… Máš farmu?
Aj farmu, firmu, mäsiarstvo.
Všetci obchodujú…
Naraz si spomenula na známe etikety Slovenské mäsové výrobky D. Majerník. Vždy sa na tie mená pousmiala.
Počkaj. To mäso, klobásy D. Majerník sú tvoje?
Vlastne áno. Nechutia?
Mama ich kupuje výhradne. Nečakala by som…
A začal rozprávať, akoby ospravedlňujúco.
S malom pod rukami sme začali. Mäso sa kopilo. Robota nebola. Ľudia bez práce. Tak sme to roztočili. Teraz továreň, obchody.
Dobrý výsledok. Ideš na to sám?
Tím. Jasné, že v tíme. Aj chlapci z Polomy. Teraz predávame už po celom kraji.
Ani nie tak poníženie, ako zvláštny pocit ona v opotrebovanom kabáte, on kedysi traktorista, dnes pán podniku. Ako keby si vymenili úlohy.
Ako syn?
Dušan sa usmial.
Traja.
Traja?
Traja synovia. A ty?
Syn a dcéra, priznala, a utrela si čelo.
Šimon je v armáde. Bol vo vojne. Prežili sme strach. Gaľa už šedivá. Na jar sa vráti, našťastie. Druhý je na učňovke, tretí piatak.
Gaľa… Takže sa naozaj oženil s tou skromnou dievčinou.
A tak jej chcela povedať, aká je ľútostivá, že pred rokmi utiekla! Viackrát to ľutovala a teraz ešte viac.
Tomáš sa za muža neosvedčil. Istý čas sa držal v práci, získali byt, ale začal piť, prepúšťali ho, skončili u svokry, neskôr aj toho nebolo dosť. Tomáš opustil rodinu Anežka požiadala o rozvod a vrátila sa k mame. Otca už viac nemali.
Chcela mu to všetko povedať, ako ju mrzí, čo sa stalo. No namiesto toho:
Môj starší je už stredoškolák. Dcéra ôsmačka. Ten čas letí.
Áno, rýchlo.
Mlčali. Chceli by sa rozprávať o tom najdôležitejšom, ale ani jeden netušil, či to nie je len jeho osobné.
Anežku bodlo svedomie. Ale spomenula si na plačúcu Dušanovu matku, Galu veď práve jej ustúpila, i keď vtedy ju žrala len obava a hrdosť.
A ty? spýtal sa nenápadne.
Ako vidíš. Skončila som na dlažbe. Robím na seba, upravila si vlasy za ucho. Ale ťahať sama všetko je… náročné.
A manžel? Tomáš, či nie?
Pamätáš si?
Veď aj skoro-nevestu som ťa videl. Šiel som za vašim svadobným sprievodom až po hostinu.
Čože? pozrela na neho.
Áno, teta Mária mi povedala deň pred svadbou. Vravel som si, nech je s tým koniec, svadba je svadba. Sadol som do auta, šiel až ku kaviarni. Bola si šťastná, usmiata. Nechal som to tak. Potom som sa vrátil, požiadal Galu.
Bože, keby som vedela…, zaskočilo ju.
Len by som to pokazil. Vyzerala si šťastná. Na svadbe.
Pravdepodobne. Ale šťastie mi dlho nevydržalo. Po piatich rokoch rozvod. Deti, naspäť k mame.
Je mi to ľúto, prikývol.
Už som sa naučila byť samostatná. Deti sú v škole, všetko zvládam. Obchodujem, akurát mám miesto na trhu, kde zmrzujem v zime ale tiež, čo si zarobím, ostáva mi. Tak sa držím.
Chcela mu ukázať, že nie je až tak zle, ako by sa mohlo zdať.
Dušan mlčal s vráskou medzi obočím.
A ty, doma? Gaľa?
Mykol plecom, trochu neprítomný.
Pečie chlieb.
Sama?
Najprv sama, teraz už aj s obchodom. Staroslovenská pec, poznáš?
Raz som tam bola. Ona je majiteľka?
Áno, všetko zariadila.
Anežka si spomenula. Raz ju tam zaviedla kolegyňa, chválila chlieb. Za pultom mladá žena v bielom plášti, šatka ledabolo cez ramená vtedy jej pripadala povedomá. Teraz jej všetko došlo.
Tu niekde to je, už boli pri vláčiku. Dušan vyhliadal číslo domu a zaparkoval.
Vybehol k zelenému stánku Kvety, s vresom chryzantém vrátil sa k nej, otvoril jej dvere a buchol jej kyticu do lona.
Anežka hľadela na chryzantémy, a pred očami jej biele hlavičky rozpíjali. Rýchlo si utierala slzy veď práve tvrdila, že je silná žena.
Potom jej pomohol s taškami, doniesol ich pred bytovku s pomaľovanými stenami. Neisto si prikladala kvety k srdcu.
Nezájdeš? váhala. Možno by bolo lepšie, ak by odmietol byt neporiadok, po kútikoch rozložený tovar, mama doma s doternými otázkami.
No čo už… Nech všetko uvidí, pochopí, možno poľutuje…
Nie, Anežka, idem. Veľa dnes treba stisol jej zápästie, ako na rozlúčku.
A potom bežal dolu schodmi.
Zavolať? Vyrozprávať všetko?
Anežka, pozerajúc za ním, si uvedomila jemu je teraz ešte ťažšie. Rozlúčil sa, už sa neuvidia. Ale s týmto poznaním sa jej zvláštne uľavilo.
Dotiahla tašky domov.
Hneď ju už na chodbe vítala mama: otázky, správy, starosti. Ale Anežka nič nevnímala stále cítila na zápästí jeho ruky.
Sňať vysoké čižmy, postaviť pri radiátor, všetko robila len zo zvyku.
Už keď sadla k stolu, mama sa spýtala:
Spomínaš na toho chlapca z praxe? Dušana, ten, čo sa o teba zaujímal, keď si bola v Polome?
Áno… A čo?
Vtedy som ti povedala: ešte by si v živote na dedine, medzi prasatami, skončila.
A mala si pravdu? Ale veď vieš… Dnes som ho stretla.
Stretla? Kde?
To nie je podstatné. Mami, jeho výrobky, čo tak chváliš, to je jeho podnik. A manželka tá Gaľa, tá vedie pekáreň. Tak to je.
Mama ostala stáť s pohárom v ruke, v očiach zabolelo. Potom položila pohár, odmlčala sa.
Osudu človek neporučí. Keby to šlo, každý by si podložil slamu.
Anežke jej bolo ľúto.
Ale vporiadku je, mami. Žijeme, ako vieme. Dnes som predala dva obleky a tri bundy. Nevzdávajme sa.
Tak je. Keby človek vedel, kde padne, podložil by. Ale nie je to tak…, ostala zamyslená.
Zakvílili dvere syn bol doma. Vysoký, vážny, so známym, tichým pohľadom. Ešte viac je dnes po otcovi.
A kto by veril, že jeho prvorodený je predčasný? Ale verili, nik nepochyboval o jej slušnosti.
Sadol si za stôl.
Mama. Nebudeš sa hnevať Zamestnal som sa v jazdeckom klube. Starám sa o kone, je to na úkol. Neboj sa, nebude to mať vplyv na školu. Prisahám, mami
Anežka si len povzdychla. Ešte včera by sa pohádala. Dnes…
Dobre, Andrej. Už si dospelý. Každá práca je čestná. Aj peniaze sa ti zídu. Nehnevám sa.
Usmial sa, spokojný, že ho mama pochopila.
Anežka nemohla zaspať. Nebola zronená, ani smutná vládol v nej akýsi zvláštny pokoj.
Dívala sa na biele chryzantémy. Myslela na osud, na stretnutie, na to, že každý musí ísť ďalej už každý zvlášť.
Aj vtedy jej stretnutie rozdelilo život na dve časti: pred a po. A dnes cítila presne to isté.
Čo ich čaká, ešte nevie, ale každý v sebe nosí pre druhého nenápadný vplyv.
Všetko, čo sa deje, má svoju príčinu.
A dnešné stretnutie mi to len potvrdilo.
