Dnes som sa zamyslela nad tým, ako nezvyčajne sa môže život zmeniť. V tom malom mestečku na konci sveta, kde sa čas meria podľa ročných období namiesto hodín, žila Zuzana, ktorú všetci volali Zuzka.
Tridsaťročná Zuzka sa cítila ako uväznená vo vlastnom tele. Sto dvadsať kilogramov nebolo len číslo, ale pevná hrádza medzi ňou a svetom. Hrádza z tela, únavy a tichej beznádeje. Vedela, že niečo nie je v poriadku, možno choroba, metabolická porucha, ale cesta k lekárovi bola príliš náročná drahá, ponižujúca a zbytočná.
Pracovala ako vychovávateľka v mestskom škôlke Slnečnicový záhon. Jej dni boli plné vône detských pudrov, varených kaší a stále vlhkých podláh. Jej veľké, láskavé rany vedeli utíšiť plačúce dieťa, ustlať desať postieľok a utrieť rozliatú vodu bez toho, aby sa dieťa cítilo vinné. Deti ju milovali, priťahovala ich jej nežnosť a pokoj. Ale radosť v očiach trojročných nemohla vyvážiť samotu, ktorá ju čakala za bránou škôlky.
Bývala v starom baráku z čias socializmu, ktorý sa pri každom vetre triasol. Pred dvoma rokmi jej navždy odišla matka tichá, vyčerpaná žena, ktorá pochovala všetky sny v týchto stenách. Otca si Zuzka nepamätala, zmizol z ich života dávno, zanechal len zaprášené prázdno a starú fotografiu.
Jej každodennosť bola drsná. Studená voda, ktorá tečkala z kohútika, záchod na dvore, v zime ako ľadová jaskyňa, a v lete dusno v izbách. Najväčšou tyraniou bol kachlíkový sporák. Zimu prežral dve kopy dreva a zo skromnej výplaty vyžral posledné koruny. Večer Zuzka často hľadela do ohňa za dverami sporáka a zdalo sa jej, že ten plamien zožiera nielen drevo, ale aj jej roky, sily a budúcnosť.
Až raz večer, keď do izby vlietla sivá samota, prišiel zázrak. Tichý a prostý, ako topánky susedky Alžbety, ktorá nečakane zaklopala.
Alžbeta, upratovačka z miestnej nemocnice, s tvárou pokrytou vráskami, držala v rukách dve nové bankovky. Zuzka, prepáč, prosím ťa. Dve tisíc korún. Nemohla som skôr, šepkala a tlačila jej peniaze do ruky.
Zuzka len prekvapene pozerala na peniaze, ktoré už dávno považovala za stratené. Ale veď, Alžbeta, to nemuselo byť…
Muselo! prerušila ju susedka. Teraz mám peniaze. Počúvaj…
A Alžbeta, so zníženým hlasom, ako by rozprávala štátne tajomstvo, začala rozprávať čudný príbeh. Ako do ich mestečka prišli Afganci. Ako jeden z nich, keď zametala ulicu, ponúkol zvláštny zárobok pätnásť tisíc korún. Potrebujú občianstvo, hľadajú nevesty. Fiktívne, kvôli manželstvu. Včera ma vydali. Neviem, ako to v matrike za
