V tom mestečku, ktoré sa tulilo na okraji geografie ako posledný prach na mape, čas netiekol podľa hodín, ale podľa ročných období. Mrznul v krutých zimách, rozmýval sa v jarných blátach, letné horúčky ho uspali a jeseň zaliala šedivými dážďami. V tomto pomalom, ťažkom prúde sa topil život Zuzany, ktorú všetci volali len Zuzka.
Zuzke bolo tridsať a celý jej život sa zdal byť bez nádeje uviaznutý v močiari vlastného tela. Vážila sto dvadsať kilo, ale nebolo to len číslo bola to pevnosť z mäsa, únavy a tichej beznádeje. Vedela, že problém je niekde vnútri, nejaká porucha, choroba, ale ísť za odborníkmi do kraja bolo nemysliteľné príliš ďaleko, príliš drahé a zdanlivo zbytočné.
Pracovala ako vychovávateľka v obecnom škôlke “Slnečnice”. Jej dni boli plné vône detského púdru, varenej kaše a stále vlhkých podláh. Jej veľké, neuveriteľne láskavé ruky vedeli utíšiť plačúce dieťa, rýchlo pripraviť desať postielok a utrieť kaluž bez toho, aby dieťa cítilo vinu. Deti ju milovali, ťahali sa k jej mäkosti a pokojnej láske. Ale tichý úžas v očiach trojročných bol slabá odmena za samotu, ktorá ju čakala za bránou škôlky.
Žila v starom osembytovom domčeku, pozostatku zo slávnych čias minulosti. Dom vychádzal posledným, v noci vŕzgal trámami a bál sa silného vetra. Pred dvoma rokmi ju navždy opustila matka tichá, vyčerpaná žena, ktorá pochovala všetky sny v stenách tejto bytovky. Otca si Zuzka nepamätala zmizol z ich života dávno, zanechávajúc za sebou len zaprášenú prázdnotu a starú fotografiu.
Jej každodennosť bola drsná. Studená voda, ktorá škriepkala z kohútika, jediná toaleta vonku, podobná ľadovej jaskyni v zime, a dusivé letné horúčky v izbách. Ale hlavným tyranom bol kachlík. V zime zhltol dve plné fúriky dreva, vysávajúc z jej skromného platu posledné koruny. Zuzka trávila dlhé večery pozorujúc oheň za liatinovými dvierkami a zdalo sa, že kachlík požiera nielen polená, ale aj jej roky, silu a budúcnosť, meniac to všetko na studený popol.
A potom jedného večera, keď súmrak zalial jej izbu sivou melanchóliou, stalo sa zázrak. Nie hlasný a okázalý, ale tichý, šuchtaný ako papuče susedky Alžbety, ktorá zrazu zaklopala na dvere.
Alžbeta, upratovačka z miestnej nemocnice, žena s tvárou pokrytou vráskami starostí, držala v rukách dve chrumkavé bankovky. “Zuzka, prepáč, preboha. Tu máš. Dvetisíc. Nechcelo sa mi to dlhšie odkladať,” šeptala, tlačiac peniaze do Zuzkinej ruky.
Zuzka len prekvapene pozerala na peniaze, ktoré v duchu odpísala ako stratu pred dvoma rokmi. “Ale no tak, Betka, veď to… Nemusela si sa obťažovať.”
“Musela!” horlivo prerušila susedka. “Teraz mám peniaze! Počúvaj…”
A Alžbeta, znížiac hlas ako keby prezrádzala štátne tajomstvo, začala rozprávať neuveriteľný príbeh. Ako do ich mestečka prišli Rómovia. Ako jeden z nich, keď zametala ulicu, ponúkol zvláštny a desivý zárobok tristo eur. “Občianstvo potrebujú, vidíš. Tak chodia po takýchto našich dierach, hľadajú nevesty. Falošné, kvôli manželstvu. Včera ma vydali. Neviem, ako to v matrike vybavili, asi dali úplatky, ale všetko šlo rýchlo. Môj, Janko, teraz sedí u mňa, ‘na oko’, potom čo sa stmí, odíde. Moja Katka, dcéra, tiež súhlasila. Potrebuje novú bundu, zima je za rohom. A ty čo? Pozri, aká šanca. Potrebuješ peniaze? Potrebuješ. A kto by si ťa zobral?”
Posledná veta neznelá zlomyseľne, ale s horkou, každodennou úprimnosťou. A Zuzka, cítiac známu bolesť znova pichajúcu pod srdcom, rozmýšľala len sekundu. Susedka mala pravdu. Skutočné manželstvo sa jej nechystalo. Nenachádzala sa v žiadnom nápadníkovom zozname. Jej svet bol ohraničený stenami škôlky, obchodu a tejto izby s hltavým kachlíkom. A teraz peniaze. Celých tristo eur. Za ne by kúpila drevo, mohla by si konečne vytapetovať steny, aby trochu zahnala ponurosť tých vyblednutých, potrhaných stien.
“Dobre,” potichu povedala Zuzka. “Súhlasím.”
Na druhý deň Alžbeta priviedla “kandidáta”. Zuzka, otvárajúc dvere, zhásla a inštinktívne ustúpila dovnútra, chcúc schovať svoju mohutnú postavu. Pred ňou stál mladík. Vysoký, chudý, s tvárou ešte nedotknutou životnou tvrdosťou, s veľkými, veľmi tmavými a nesmierne smutnými očami. “Bože, veď je to ešte chlapec!” vyriekla Zuzka.
Mladík sa narovnal. “Mám už dvadsaťdva rokov,” povedal jasne, takmer bez prízvuku, len s ľahkým, spevným dychom.
“No vidíš,” zaspievala Alžbeta. “Môj je o pätnásť rokov mladší, a vy máte rozdiel len osem rokov. Chlap v najlepších rokoch!”
V matrike ich však hneď nechceli vydať. Úradníčka v prísnom obleku ich premerala podozrivým pohľadom a oznámila, že podľa zákona musí počkať mesiac. “Aby ste sa rozmysleli,” významne dodala.
Rómovia, ktorých obchodná časť bola ukončená, odišli. Museli pracovať. Ale pred odchodom Jozef tak sa mladík volal požiadal Zuzku o telefónne číslo. “Je smutné byť sám v cudzom meste,” vysvetlil a v jeho očiach Zuzka videla známy pocit stratenosť.
Začal volať. Každý večer. Najprv boli hovory krátke, rozpačité. Potom sa predlžovali. Jozef bol
