Náhodná svadba, alebo ako som sa stal manželom kvôli nohavičkám a obyčajnému tvrdohlavstvu
— Obleč si čo najskôr nohavičky a vychádzaj! Za päť minúť budem pred tvojím vchodom! — zahrmel som do telefónu, len čo zdvihla.
Pravdupovediac, tie nohavičky boli len pre vtip. Myslel som si, že sa zasmieje. Ale ona zrazu stíchla a potom šepkla:
— A ty ako vieš, že po byte chodím bez nich?..
— Čože? — zamrzol som.
— Veď si povedal…
— Ty si nevedela? Ja vlastne všetkých, s kým rozprávam, vidím.
— Klameš!
— Nie. A teraz máš v jednej ruke telefón a druhou sa… prikryváš.
— AJAJ!!!
Spojenie sa prerušilo. Proste zložila. Ale za päť minút — znova telefonát:
— Ahoj… to som ja… nejako sa nám prerušilo.
Nenechal som sa napiť:
— Si si istá, že tie čipkované ti sluší?..
— AJAJ!
Telefón opäť letel do vzduchu. Tentoraz na dlhšie. Na hodiny dve. A potom…
— Tak ako teraz vyzerám? — jej hlas znova, opatrný, ale koketný.
— Odkiaľ by som to vedel? Vtedy som si robil srandu…
— Robil si srandu?.. — ticho. — Robil si srandu… A ja som si medzitým, mimochodom, špeciálne pre teba…
— Dobre, už idem! — povedal som a za desať minút som stál pred jej dverami.
Zvonil som dlho. Nikto neotváral. Potom som strčil do dverí — boli otvorené. Vošiel som dnu. Ticho, polotma, ani živá duša. Len čo som stihol pomyslieť si, že som sa ocitol v pasci samoty, do izby vtrhli chlapi v maskách a nepriestrelných vestách.
Ukázalo sa, že byt je pod ochranou. Vraj “spustený alarm pri neoprávnenom vstupe”. Chceli ma pustiť ešte poobede — údajné nedorozumenie. Ale ja, ako hlupák, som sa zdržal. A keď už som tam bol, rozhodol som sa zabaviť. Zahral som si s políciou “tri lístky”. Vyhral som — nie veľa, ale srdcom. Fľašu borovičky a pár stovák na odchod. Dalo by sa povedať, že som ešte zarobil.
Vyšiel som z polície — pošliapajúc, vzdychajúc, celým svojím vzhľadom hrajúc obeť bezprávia. Auto stálo pred vchodom. Ona — za volantom. Čakala. Ale ja predstieral, že som ju nevidel. Prešiel som okolo, ešte zvýšil hlasitosť svojho vzdychania. Zamkol som sa v prvom vchode.
Ona behajúca hľadala. Nenašla. Ja som sa vrátil domov a vypol telefón. Ráno som zapol odkazovač:
“Dobrý deň! Som v nemocnici. Ak prežijem — určite zavolám.”
Neskôr mi povedali, že obvolala všetky nemocnice v meste. Keď nič nezistila, obešla pohotovosti. A potom niekto prehovoril, že ma videl v meste — s fľašou a celkom veselého.
Telefonáty prestali. Ale čoskoro prišiel iný — od nášho spoločného známeho:
— Ahoj! Pozývam ťa na svadbu!
— Kto je nevesta? — už som všetko pochopil.
— No… ona.
— Aha tak… Dobre, prídem.
— Zober si občiansky. Keby náhodou chýbal svedok!
Do matriky zostával jeden deň. Ten najťažší deň v mojom živote. Spomínal som, zúfal som, hneval som sa, odpúšťal som, znova spomínal. K večeru som pochopil, že bez nej sa nedá žiť. V noci som si uvedomil, že nezaslúžim. A ráno som sa presvedčil: buď chlap, choď až do konca. Neutekaj. Aj keď sa ti chce na Mars.
— Čím horšie, tým lepšie, — opakoval som si, obliekajúc si košeľu.
Pred matrikou sa tlačilo asi štyridsať ľudí. Všetci — známi. Hľadieť na mňa bol ďalší bonus k svadobnej torte.
Pozvali nás do sály. Zahral Mendelsohn — ten kat mužských nervov. A moderátorka už vyslovuje naše mená. Zamkol som.
Za dve minúty som bol ženatý. Proste — fakt. Potom bola hostina. Dobrá, hlučná, drahá.
Neskôr, keď sme zostali sami, sa spýtala:
— Tak čo, spokojný?
— Veľmi… — povedal som úprimne. — Len… keby som neprišiel, čo by si robila? Toľko peňazí do hostiny…
— Neboj sa. Objednala som ju na tvoje meno.
A tak žijeme. Náhodou. Ale z lásky.
