Nechcené dieťa, ktoré zjednotilo našu rodinu
Naša rodina nikdy nežila v hojnosti. Dobre si pamätám, ako sa mama tešila, keď známi prinášali detské oblečenie. Najprv som ho nosila ja, potom moja mladšia sestra, Zuzka. Nové veci boli vzácne a každý taký darček bol pre nás so sestrou ako sviatok. Mama mala malý obchodík na miestnom trhovisku, ktorý vynášal len skromný príjem, a stále musela čeliť rôznym kontrolám — od požiarnikov až po daňový úrad.
Okrem úradných kontrolórov sa po trhovisku potulovali aj “neoficiálni” výberári, ktorí požadovali peniaze za “ochranu”. S nimi pomáhal otec, a to doslova. Slúžil v polícii a vedel si poradiť s miestnymi vydieračmi, keď s nimi viedol “výchovné” rozhovory. Snažili sa ho podplatiť, ale on neustúpil, na rozdiel od niektorých kolegov, ktorí sa stali “predajnými dôstojníkmi”.
Otcov plat veľa nedokázal v rodinnom rozpočte napraviť. Navyše mal nepravidelnú pracovnú dobu: mohol vybehnúť z domu uprostred noci alebo sa vrátiť večer unavený a mlčanlivý.
Sme so Zuzkou vyrástli samostatné. Ja ako staršia som sa naučila variť, starať sa o domácnosť a hladať sestru, aby som mame uľahčila, lebo po náročnom dni potrebovala oddych.
Pamätám si večer, keď mama pri večeri oznámila nečakanú správu:
— Dnes som dobre predala, podarilo sa mi niečo odložiť. Pripravte sa, dievčatá, pojdeme k moru, týždeň si oddýchneme. Janko, skús vybaviť dovolenku, aspoň na týždeň!
Otec prekvapene zdvihol obočie:
— Nadriadení ma nepochvália, budem si musieť vymyslieť…
Tenkrát som nechápala, čo znamená “vymyslieť si”, ale to slovo ma fascinovalo.
Všetko sa podarilo. Celá rodina sme vyrazili k moru. Bola to čistá radosť: otec ani mama nikam neponáhľali, celé dni sme sa opaľovali, kúpali a chodili do zoo. So Zuzkou sme sa ládovali zmrzlinou a rodičia sa nám smiali, že sme sladkohltky. Keď sme sa vrátili domov plní energie, postupne sme sa vratili do bežného kolobehu. Ale po mesiaci sa rodičia začali hádať.
Kričali na seba každý deň. Otec vyčítal mame, že robí chybu, ak sa chystá splniť svoj plán. Mama sa hájila, ale nesúhlasila s otcom, ktorý žiadal, aby “to vyriešila” v nemocnici. Najprv som nevedela, o čom hovoria, ale keď som počúvala ich nočné rozhovory, pochopila som: mama je tehotná. Otec nechcel tretie dieťa a naliehal na potrat, hoci to slovo nevyslovil, ale význam bol jasný.
Mama chodila smutná, často plakala. Prácu na trhovisku nemohla opustiť, tak pokračovala v predaji.
Čoskoro k nám začala často chodiť stará mama, otcova mama. Aj ona presviedčala mamu, aby “sa spamätala” a zbavila sa bábätka. Po jej návštevách bola mama obzvlášť zúfalá. Raz som k nej prišla, objala ju a povedala, že viem o všetkom a že veľmi chcem bratíka alebo sestričku. Sľúbila som, že pomôžem so všetkým a nebudem žiadať hračky ani nové šaty. Zuzka sa ku mne pridala. Mama nás objala a rozplakala sa, ale to už boli slzy úľavy:
— Moje zlaté, čo by som bez vás robila?
Odvtedy bola mama rozhodnutejšia. Otec, videl, že čas uteká a mama nemienila tehotenstvo ukončiť, často kričal a začal sa vracať domov opitý.
V takých dňoch mama spávala v našej izbe: so Zuzkou v mojej posteli a ja som prespávala v jej.
Prišiel deň, keď mamu odviezli do pôrodnice. Otec bol v práci. Keď ju odvážali, pohladila nás po hlave:
— Nuž, dievčatá, idem po vášho bratánka!
Po pár hodinách prišiel otec. Keď zistil, že mama je v pôrodnici, zavolal taxík a vyrazil za ňou. Vrátil sa nadránom unavený, no usmievavý:
— Dievčatá, máme syna! Za pár dní budú mama s Miškom doma!
So Zuzkou sme zajásali “hurá!”, tešili sme sa na bratka aj na to, že otec sa tak zmenil. Miško naozaj spojil rodičov a stará mama taktiež zmäkla. Celá rodina sme išli prebrat malého z pôrodnice a bolo vidieť, že sme sa znova stali jednotní.
