NEČAKANÁ RADOSŤ
Na katedre v akadémii nikto z kolegov netušil, že manžel Valérie Tóthovej je závislý alkoholik. Bol to jej smutný tajomný a ťažké bremeno.
Valéria bola uznávanou pedagógňou, docentkou a vedúcou katedry. V práci ju vážili ako odborníčku. Mala bezchybnú povesť. Všetci ju považovali za úspešnú ženu vo všetkých ohľadoch. A ako inak? Manžel často čakal na schodoch akadémie, aby sa s ňou pod ruku vrátil domov.
„Valéria, aké šťastie máte s takým manželom! Je taký šarmantný, pozorný, inteligentný, pekný…“ obdivovali ju mladšie kolegyne.
„Nezávidzte, dievčatá!“ odmietavo odpovedala Valéria.
Len ona vedela, čo jej „inteligent“ vyvádza doma. Viktor sa opíjal do bezvedomia. Prichádzal – vlastne priplazil sa – domov špinavý a zničený. V takých chvíľach v ňom nebolo nič ľudské. Kľúčom sa nedokázal trafiť do zámku, tak zvonil, zrútil sa na zem pred bytom a zaspal mŕtvym spánkom. Valéria otvorila dvere, s nárekmi („Môj údel, kedy sa už napiješ, nemám už sil…“) ho vtiahla dnu, prikryla dekou, aby neprechladol, a vrátila sa k písaniu dizertačnej práce. Najprv kandidátskej, potom doktorskej. Vždy mu nechala pri posteli litrový pohár vody. Inak by v noci kričal na celý dom:
„Valerka! Piť! Piť!“
Ráno Valéria, pripravená do práce, zvyčajne prekročila manžela spiaceho v chodbe, vyšla a zamkla dvere. Prišla do akadémie a sievala rozumné, dobré, večné. Takto to mohlo trvať týždeň, mesiac…
A raz zrazu Viktor, akoby nič, stál triezvy na schodoch akadémie a čakal na svoju manželku. Čistý, vyžehlený, usmievavý. Keď Valéria vyšla po práci v sprievode kolegov, pokorne k nej pristúpil, pobozkal ju na líčko a spýtal sa:
„Ako si sa mala, Valerka?“
„Dobre, Viktorku. Poďme domov,“ Vzdychla si nenápadne Valéria.
A kolegovia s dojatím sledovali túto milú manželskú dvojicu.
„Valéria má šťastie na muža…“ hovorili si.
Len čo manželia prekročili prah bytu, Valéria stíchla. Tak sa mu pomstila. Vedela, že ticho je mocná zbraň. Viktor neznesol výčitkársku a hlučnú tichotu. Postupom času sa však naučil prispôsobiť. Odviedol manželku domov a utiekal „na záležitosti“. Pitie neprestal.
Valéria a Viktor boli spolu 28 rokov. Ich láska bola vzájomná, nežná a zdalo sa, že večná. A potom sa rozletela ako pierka z vankúša. A tie ľahké pierka už nechytíš, nespravíš dohromady.
Na začiatku manželstva sa im dlho nedarilo mať deti. Valéria to veľmi ťažko znášala. Rodinu bez detí považovala za neúplnú a prázdnu. Napokon sa narodil synček. Pre Valériu sa stal zmyslom života.
Bolo treba veľa vecí pre bábätko. Peňazí vždy málo. Viktor všetky starosti o domácnosť a dieťa zhodil na ženu. On mal jedinú úlohu – ukryť donesený alkohol a potichu ho upíjať.
Valéria padala večerom únavou. Preto si dlho nevšimla manželove činy. Nemala na to čas. Bola mladá a naivná. Žiadna životná múdrosť… Keď raz našla na balkóne ukrytú fľašu vodky, veľmi sa čudovala.
„Viktorku? Čie je toto?“ spýtala sa Valéria.
„Uhádni,“ odvetil Viktor žartom.
Nastal škandál. Potom ďalší a ďalší… Slzy, prosby, hrozby… Podľa známeho scenára.
Roky plynuli. Viktor raz prácu našiel, raz rýchlo stratil. Všetko pre jeho neprekonateľnú opilosť. Žiadna nádej. Valéria sa rozvádzať nechcela. Vždy pamätala slová svojej matky:
„Dievča, vydať sa treba len raz! Prvý manžel je od Boha, druhý od diabla. Nech je akýkoľvek, ale je to otec. A pre dieťa nenájdeš lepšieho.“
Valéria sa až bála predstaviť si muža od diabla…
Snaživo postupovala v kariére. Počítať mohla len sama na seba. Zvykla si na takéhoto muža. Vedela naspamäť celý ten divadelný kus nazvaný „Manželove opice“. Bolo jej ho úprimne ľúto. A nič viac. V srdci už všetko vyschlo, odumrelo.
Jedinou radosťou bol jej syn Adam. Vyrastol z neho pohľadný chlap. Prvú lásku našiel v… 14 rokoch. Druhú v 19, tretiu v…
Adam bol príliš zamilovaný. Valéria sa tým trápila. Len si zvykla na synovu priateľku, už priviedol novú. Jedno dievča vydržalo pri ňom celých päť rokov! Valéria si Annu obľúbila, volala ju nevestou. Všetkým príbuzným ju predstavila ako Adamovu ženu. Bývali spolu: Viktor, Valéria, Adam s Annou. Valéria naznačovala vnúčatá. Hovorila, že by už bolo na čase svadbu a rozmýšľať o potomkovi. Až tak, ako sa patrí. Anna pokrčila plecami:
„Ja som dávno pripravená, ale Adam nejak váha…“
Valéria sa spýtala syna:
„Synček! Čoskoro idem do dôchodku. Chcem hŕkať vnúčatá!“
Adam tajomne mlčal. A potom Anna zmizla. Valéria prišla z práce a nevidela „nevestine“ veci.
Večer Adam predstavil mame a otcovi Lenku.
Dievča malo najviac 18 rokov.
„Lenka bude bývať s nami. Milujeme sa,“ ohromil Adam.
„Kde je Anička? Adam, nedovolím ti tu s ňou žiť! Vráť Annu!“ nenechala sa Valéria ukojiť.
Adam s dievčaťom sa urazili a odišli.
Valéria až teraz pochopila, ako jej Anička chýba. Päť rokov spolu. Nič málo. Anna Adama milovala. To nešlo prehliadnuť. Čo viac si matka môže priať? A zrazu, nič z toho…
„Ako mi ju Adam predstavil? Lienka? Lenka? Nikdy ich sem nepustValéria sa pozrela na vnúčinku Veroniku, ktorá jej teraz naplňovala dni láskou a smiechom, a pochopila, že život jej napokon dal nečakanú radosť.
