„Nelutuj. Ak ťa opustil, znamená to, že ťa nemiloval.“
„Nezamrzneš v tejto šatičke? Vonku je dvadsaťpäť stupňov mrazu a v noci sľubujú ešte viac,“ povedala mama, naklonila sa do izby a pozrela na Zuzku.
„Nestihnem. Je to kúsok. Nemôžem ísť na narodeniny v džínsach,“ odpovedala Zuzka, točila sa pred zrkadlom a upravovala si opasok.
„Príde si pre teba Rado?“ spýtala sa mama.
„Nie, povedal, že sa oneskorí. Opravuje kamarátovi počítač,“ odvetila Zuzka ľahkovážne.
„Môže to dohrať zajtra, ak nestíha. Ako pôjdeš sama? Nie je to vhodné,“ znova namietala mama.
„Mami, dnes sa na to nehľadí. Čo je na tom takého? No neprídeme spolu, a čo? Už musím ísť, aj tak meškám.“ Zuzka strčila topánky do tašky a vyšla do chodby.
Vedela, že Rado sa mame nepáči. A všetko kvôli tomu, že ju pobozkal pred ňou. „Nie je to slušné. Mali by ste mať aspoň nejakú úctu,“ vyčítala jej po Radovom odchode.
Zuzka si obula teplé čižmy, dlhé zimné kabáty a zavinula si krk do hrubého šálu.
„A bez čiapky?“ zdvihla ruky mama.
„Mám upravené vlasy, čo čiapka? Už idem.“ Zuzka odomkla dvere a rýchlo vybehla z bytu.
Mama ešte niečo volala za ňou, no ona už schádzala po schodoch, predstiera sa na veselý večer a stretnutie s Radom.
Ich vzťah bol prudký a vášnivý. Zuzka dúfala, že čoskoro jej požiada o ruku.
Mráz jej okamžite popálil tvár a snažil sa dostať pod voľný kabát. Zuzka si zdvihla šál, zabalila sa doň a ponáhľala sa ku kamarátke. „Keby už Rado prišiel,“ myslela si cestou. Pred polhodinou mu zavolala. „Nerozptyľuj ma, potom prídem skôr,“ odvetil stroho. Už nezavolala.
Vchodové dvere boli pootvorené, hudba sa linula do chodby. Možno niekto z hosťov, ktorí vyšli fajčiť, ich nedovrel. Alebo ich Martina zámerne nechala otvorené pre meškajúcich. „Dobré. Nikto si ma nevšimne,“ pomyslela si Zuzka a vošla do polotmy. Hneď ju ohromila hlasná hudba a hlasy.
Zložila kabát, šálu zastrčila do rukáva. Na vešiakoch viseli dve, tri objemné bundy. Martina pozvala veľa ľudí. Zuzka s námahou poviesla kabát na jeden háčik. Obula vychladnuté topánky a prešla do izby.
Svetlo ju oslepilo, od hudby jej srdce buchotilo. Desiatky ľudí tancovali okolo stola. Nikto si ju nevšimol. Hľadala očami Martinu, ale nevidela ju.
Zuzka sa prešmykovala medzi tancujúcimi ku kuchyni. Vtom sa dvere prudko otvorili. Martina s rozžarenými očami a usmevom na perách narazila do nej. Zmätok a prekvapenie jej odňali úsmev.
Za Martinou sa objavil Rado. Prstami si upravoval rozstrapatené vlasy.
„Už si prišiel?“ spýtala sa Zuzka a premenila pohľad na Martinu.
Tá sa už spamätala a usmievala sa, ako keby nič.
„Oslava je v plnom prúde. Prečo si meškala?“ spýtala sa. „Poď tancovať. Alebo si dáš najprv drink?“ Prešla okolo Zuzky.
„Nezavolal si. Nevšimol si si, že tu nie som? Alebo si bol príliš zaneprázdnený?“ jej hlas bol plný horkosti.
„Nestihol som. Prišiel som len teraz.“ Rado sa naklonil, aby ju pobozkal, no ona odskočila.
Cítila parfém, ktorý Martina tak rada nosila.
„Zuzka, čo ti je? Len sme krájali salámu,“ pokúšal sa Rado.
„Mohol by si si utrieť tieni z líca. Odovzdaj jej to.“ Podala mu darčekový vrecúšok. Rado sotva chytil, kým Zuzka už tlačila medzi hosťami k východu.
V predsieni si stiahla topánky, obula čižmy, strhla kabát a vybehla von. Šál jej vypadol na schody. Zuzka sa zohnula a v tom vyšiel Rado. Bežala dole.
„Zuzka, všetko si zle pochopila!“ kričal za ňou.
Mráz jej znova popálil tvár. Spomenula si, že nechala topánky, ale nevrátila sa. „Ako mohol? Prišiel skôr a nezavolal, nehľadal ma… A tá takzvaná kamarátka. Ako mohla? Zradcovia…“ Zúfalé slzy jej stekali po tvári a kráčala opačným smerom než domov. Až keď jej mrznúce slzy stužkali riasy a koniec nosa prestal cítiť, uvedomila si, kde je.
„Kam teraz? Domov? Mama sa bude pýtať, hovoriť, že Rado sa jej nikdy nepáčil… Možno do kostola? Dnes je príležitosť. Nie, je tam veľa ľudí a je ďaleko.“
Rozhliadla sa. Bola už ďaleko od domu. Vošla do obchodu, aby sa trochu zohriala. Ľutovala, že si obliekla tenkú šatičku. Mráz prenikal až do kostí. „Ochoriem. No a čo? Bude im to hanba…“ Túšila, že maskara sa jej rozpustila od slz.
V obchode bolo prázdno. Predavačka na ňu zvedavo pozerala. Zuzka si šál prevliekla cez hlavu a znova vyšla do mrazu.
Vtom počula, ako niekto kráča za ňou. Otočila sa a uvidel„Dobrý večer,“ usmial sa neznámy chlapec v čiernej bundě, keď k nej pristúpil, a Zuzka zrazu pochopila, že niekedy najväčšie šťastie prichádza práve vtedy, keď človek prestane čakať.
