Lenka, si úplne odviazala? – Martina buchla dlanou o stôl, až šálky zazvonia. – Ten chlap ťa využíva ako handru! Dnes príď, zajtra nie, pozajtra zase potrebuje!
– Martin, ty tomu vôbec nerozumieš, – unavene odvetila Lenka, miešajúc cukor v káve. – Šimon je vytížený človek, má biznis, neustále schôdzky. Keď má čas, tak sa stretneme.
– Fuj na jeho biznis! – kamarátka sa od rozhorčenia až zardela. – Už máš tridsaťšesť, Lenka! Kedy skončí táto roľa záložného letiska?
Lenka sa zvrástala. Vždy rovno pod číslo, bez ohľadu. A pravdu povedala. Len tá pravda bola taká ostrá, že by bola lepšia hluchota.
– A čo mi ostáva? – ticho sa spýtala, pozerala von z okna kaviarne. – Krásavíc je všade plno, ja som… obyčajná. Ale aspoň som pohodlná. Nerobím scény, nenaštepujem, nevyvracam.
– Panebože, no počúvaj sa! – Martina jej chytila ruku. – “Pohodlná”! Čo si, uterák? Máš vysokú školu, dobrú robotu, vlastný byt. Si šikovná, dobrá, verná…
– No nie krásna, – prerušila ju Lenka s horkým úsmevom. – A muži vyberajú prvýma očima, to vieš.
Martina si zosadla naspäť, údivom krútila hlavou. Dvadsať rokov priateľstva a kamarátka stále nevie uveriť vlastnej hodnote. Už od výšky – vždy v tieňi výrazných dievčat, vždy pripravená prispôsobiť sa, potešiť, neotravovať.
– Pamätáš Miška z výšky? – nečakane sa spýtala Lenka.
– No pamätám, – Martina sa naprímila. – A čo?
– Hrozne som sa za ním potácala. Tri roky som za ním chodila, dávala mu zápisky, pomáhala na seminároch. A on si ma ani nevšimol. No keď prišla tá… ako sa volala… Silvia Nováková, hneď začal otočky okolo nej.
– To bolo pred sto rokmi! – zdvihla ruky Martina.
– Pre mňa ako včera, – Lenka sa smutno usmiala. – Vtedy som pochopila hlavné pravidlo života: krásni dostanú všetko hneď, ostatní musia byť užitoční. Pohodlní.
– Lenčko, no veď ten Miško… Čo z neho vlastne je? Alkoholik a stratil! A tvoja kráska Silvia sa trikrát vysobášila a trikrát rozviedla. Kde sú oni a kde si ty?
– Oni žijú, – potichu odpovedala Lenka. – A ja sa prispôsobujem.
V tom momente začal zvonit telefón. Lenka nahliadla na displej a okamžite ožila.
– Haló, Šimon? Áno, som voľná. Samozrejme, prídem. O hodinu? Dobre, teším sa.
Martina s hrôzou pozerala, ako tvár kamarátky mení výraz – objavila sa detská radosť, ochota bežať po prvom zavolaní.
– Lenka, nemusíš, – pošepkala. – Povedz, že si zaneprázdnená.
– Nemôžem, – Lenka už zbierala tašku. – Má dve hodiny medzi schôdzami. Tak dlho sme sa nevideli.
– Pred piatimi dňami ste sa videli!
– To je dávno, – tvrdo opakovala Lenka a vstala zo stola.
Martina zostala sedieť sama, pozerala von oknom na vzdialujúcu sa postavu kamarátky. Čo sa jej stalo? Kedy sa táto šikovná, talentovaná žena zmenila na prídavok cudzieho života?
A predsa kedysi bolo všetko inak. Na výške Lenka nebývala kráska, ale bola dušou spoločnosti. Žartovala, organizovala výlety, pomáhala všetkým so štúdiom. Chlapi ju mali radi – nie ako ženu, ale ako najlepšieho kamoša, vernú oporu. Volali ju “Sesternica”. A ona bola na prezývku pyšná.
Po výške sa dostala ako ekonómka do solídnej firmy, rýchlo postupovala. Kúpila byt, auto. Rodičia sa tešili – dievča sa uchytilo, postavilo na vlastné nohy. Len lásky nebolo.
Prvý vážny vzťah prišiel, keď mala dvadsaťosem. Kolega, Andrej. Tichý, pokojný, spoľahlivý. Lenka bola šťastná – konečne vedľa nej muž, ktorý ju váži, miluje, nie pre krásu, ale pre povahu, pre dušu.
Chodili dva roky. Lenka už začínala pokukovať po svadákoch, po bielom šate. A vtedy Andrej stretol novú kolegyňu – mladičkú, peknú absolventku.
– Chápeš, Lienka, – vykrúcal sa tenkrát, bolestivo hľadal slová, – ty si úžasná, no s Katkou cítim niečo úplne iné. Takú vášeň, taký vzlet…
– A so mnou ti je pokojne, že? – spýtala sa vtedy Lenka. – Pohodlne?
– No… hej, – úprimne priznal. – Príliš pokojne, asi.
Vtedy Lenka definitívne pochopila: krása dáva vášeň, pohodlie dáva len návyk. A návyk môže hocikedy omrzieť.
Po rozchode s Andrejom bolo ešte niekoľko románikov. Vždy podľa rovnakého scenára: muž sa objavil v jej živote, keď to s ním bolo zlé – po rozvode, výpovedi, chorobe. Lenka ho ošetrovala, podporovala, držala pri
Odvtedy začala Lýdia žiť každý deň pre seba, zbavená potreby byť niekým pohodlným a v konečnom dôsledku šťastnejšia.
