Ne bol takým princom, akým sa zdal…
Zuzana stretla Adama, keď sa práve vrátil z vojenskej služby. Chlapík vyzeral, akoby zoskočil z obálky módneho časopisu – vysoký, svalnatý, s hypnotickým pohľadom zelených očí a čiernymi kučeravými vlasmi. Vedľa neho sa Zuzana zdala obyčajná, hoci bola pekná: blonďavé vlasy, štíhla postava, milý úsmev. Nemohla uveriť svojmu šťastiu – z celej skupiny si vybral práve ju.
„Čo v tebe vôbec videl?“ šepkali kamarátky. „Takí pekáci nezostávajú dlho. Pohrá si ťa a potom zbohom.“
Ale Zuzana sa len usmiala – verila v ich lásku. Chodili spolu do kina, na tanečné, stretávali sa s priateľmi. Adam ju nerozptyľoval komplimentami, ale bol pri nej, a od jeho dotykov sa jej točila hlava. Keď ho prvýkrát priviedla domov, matka – Alžbeta Jozefová – zachmúrila. Neskôr, o samote s dcérou, povedala ticho:
„Pekný muž – cudzí muž, zlato. Takí zriedka zostávajú verní. Počkaj so svadbou, vyskúšaj ho. Je až príliš… výkladný.“
Zuzana sa urazila. Verila v Adamove city, nechcela počúvať pochybnosti. Ale matka v nej predsa len zasiala semienko nepokoja.
Postupne sa Adam začal správať inak. Najprv telocvičňa, potom bazén, potom nové spoločenstvá. Zuzana, aby bola blízko neho, tiež začala cvičiť, ale cítila sa trápne vedľa výrazných, svalnatých dievčat. Adam sa na ne zaujímavo pozeral, a Zuzana čoraz častejšie odchádzala skôr, snažiac sa neukázať slzy.
„Ty si taká slabôčka,“ zasmial sa raz, keď ochorela po bazéne. „Radšej ostaň doma s knihami.“
Slová ju zranili a Zuzana si spomenula na matkine slová. Už cítila, že Adam ochladzuje. Čoraz častejšie odchádzal sám, nevolal, nepozýval, nevysvetľoval. A raz – jednoducho zmizol. Prestal odpovedať.
„Nevolá?“ spýtala sa matka.
„Nie…“ zašepkala Zuzana a otočila sa k stene.
„Tak vstaň! Do kaderníctva, hneď!“ prikázala Alžbeta Jozefová. „Nový účes – prvý krok k novému životu. Potom ti ušijeme šaty, veď si šikovná.“
Kúpili látku, Zuzana navrhovala modely, snažila sa rozptýliť. Klamstvá o Adamových nových dievčatách k nej doliehali, ale držala sa. A keď sa o niekoľko týždňov objavila na tanečnom parkete – v novom štýle, ľahká, štíhla, žiarivá – všetci sa otáčali. Všimli si ju.
Jeden chlapec, Jozef, tichý a nevýrazný, ju začal dvoriť. Nebol krasavec, ale jeho oči hľadeli len na Zuzanu – teplo a úprimne. O mesiac jej požiadal o ruku.
„To je chlap!“ povedala matka. „Zamiloval sa – a berie si ťa. A ty?“
„Súhlasím,“ ticho odpovedala Zuzana.
„Miluješ ho?“
„A ako by nie? Je milý, pracovitý, verný. Ja mu stačím – len ja.“
Svadba bola srdečná, plná lásky. Zuzana a Jozef začali od nuly: prvý stolička, prvá taniera. O rok neskôr sa narodila dcérka, o ďalšie tri – syn. Rodina, starostlivosť, šťastie.
Na Adama už nemyslela. Maximálne počula rozprávanie, že opustil manželku, utiekol k milenke, zasa bol slobodný. Zuzana sa len usmiala:
„Čo on bol môj? Tak… mladický príbeh. Nech je šťastný, ak dokáže.“
A doma ju čakali deti a manžel. Aj mama – múdra, láskavá, najdrahšia. Tá, čo ju kedysi zachránila pred skutočným nešťastím. Tá, vďaka ktorej Zuzana našla svoje pokojné, skutočné šťastie.
Mama… zostaň pri mne čo najdlhšie. Bez teba – nie je tak svetlo.
