Nezbožňovaná
Nikola od detstva nenávidela svoje meno. Zastarané, staromódne. Keď vyrastla, mama jej povedala, že otec mal v mladosti záletnú lásku, krásnu a žiarivú Nikolu. Miloval ju, no ona jeho lásku odmietla a vydala sa za iného.
„Neskôr stretol mňa. A keď si sa narodila ty, dal ti jej meno. Taká bola jeho prvá láska, ktorú nezabudol,“ povedala mama pokojne.
„A ty mu nezáviďáš?“
„Nie. Miluje teba aj mňa. Prvú lásku človek nezabudne. Raz ju budeš mať aj ty.“ Mama pohladkala Nikolu po hlave.
„A bola tá jeho Nikola taká škaredá ako ja?“ rozhorčila sa dievčina.
„Čo to rozprávaš? Pamätáš si rozprávku o škaredom kačiatku? A ak ti naozaj vadí to meno, môžeš si ho zmeniť, keď vyrastieš. Aké by si chcela?“ upokojovala ju mama.
Nikola stála pred zrkadlom a vyskúšala si rôzne mená, ako keby si obliekala šaty. Žiadne jej nesedelo. Povzdychla si a uznala, že krásnejšia od iného mena nebude. Veď nie meno robí človeka krásnym. A navyše si naň už zvykla.
Ale pochybovala, že by ju niekto miloval tak, ako otec svoju Nikolu. Jej vlasy boli matné, neurčitej farby, oči malé a úzke, bradu špicatú. Jedným slovom – škaredá.
Otec miloval Nikolu skoro tak veľmi, ako rád popíjal. Cestou z práce často zášiel do lacnej krčmy. Po pár pohároch bol vláčny. Vždy jej niečo doniesol: čokoládu, cukríky, nejakú hračku. Alebo aspoň peniaze. Nikola si ich odkladala a kupovala si, čo chcela.
Keď končila školu, otec zomrel. Šiel domov, pri rieke deti hádzali loptu. Keď lieta do vody, ponáhľal sa ju vytiahnuť. Bol opitý a utopil sa.
Matka mu všetko vyčítala, že ich s dcérou nechal samé. Ako budú žiť? Nika musí študovať, ale na čo? Akú budúcnosť má v malej dedine?
Nika bola po otcovi zúfalá. Nechcela odísť, no matka ju donútila.
„Čo tu budeš robiť? Choď, možno sa vydáš,“ povedala s ľútosťou.
A tak Nika odišla. Chcela byť doktorkou, no po vidieckej škole na to nemala. Podala prihlášku na zdravotnú školu. Biele plášte sa jej páčili.
V intráku bývala s krásnou Martou. Tú Boh obdaril vrchovatou mierou krásy – tmavovlasá, kučeravá, s hnedými očami a opálenou pokožkou. A postavu mala ako z filmu. Nešikovná Nika sa s ňou nedala porovnať.
S obdivom pozerala na Martu, zatiaľ čo tá sa vedľa nej cítila ako kráľovná krásy. Kamarátky vychádzali dobre, kým Marta nespoznala študenta z technickej univerzity.
Nika mu na prvý pohľad podľahla. Ťažko sa bolo ubrániť takému fešákovi. Občas pre Martu prišiel do intráku. Ona však študovala s vyznamenaním, snívala o medicíne, a tak čakal, kým dočíta poznámky.
„Dlho ešte budeš?“ nedočkavo sa pýtal.
„Zajdi do kina s Nikou. Zajtra mám skúšku,“ odbyla ho Marta.
Nika by bola šťastná, keby s ním sedela v temnom kine, no on ju nepozval. Vždy len posedel a odišiel.
„Prečo sa k nemu tak správáš? Keby ma niekto takto čakal, bola by som v siedmom nebi!“ hnevala sa Nika.
„Načo ti je? Je jasné, že by len flirtoval. Teraz mu dievčatá visia na krku, čo bude potom? Nájdi si niekoho jednoduchšieho,“ radila „dobrá“ Marta.
Nika študovala bezvýrazne. Raz prišiel Peter, no Marta bola v knižnici. Na stole stala panvica s vyprážanými zemiakmi a kúpenými hovädzími rezeniami. Peter sa nevedel odtrhnúť.
Treba povedať, že Nika variaNika mu ponúkla, aby s ňou povečeral, a keď Marta prišla neskôr, našla ich smejúcich sa pri prázdnych tanieroch, čo jej v očiach roznietilo prvú iskru žiarlivosti.
