Nebol tým princom, za ktorého sa vydával…
Zuzana stretla Martina, keď sa práve vrátil z vojenskej služby. Vyzeral ako z titulky módneho časopisu – vysoký, svalnatý, s očividzujúcimi zelenými očami a čiernymi kučeravými vlasmi. Vedľa neho pôsobila Zuzana skromne, hoci bola pekná: svetlé vlasy, štíhla postava, milý úsmev. Nemohla uveriť, že si vo všetkom tom kolektíve vybral práve ju.
„Čo na tebe vôbec našiel?“ šepkali kamarátky. „Takíto pekné chlapi dlho nevydržia. Pobavia sa a potom čau.“
Zuzana sa len usmievala – verila v ich lásku. Chodili spolu do kina, na tanečné, stretávali sa s priateľmi. Martin ju nezasypával komplimentmi, ale bol pri nej, a od jeho dotykov sa jej točila hlava. Keď ho prvýkrát priviedla domov, jej matka – Alžbeta Jozefová – sa zamračila. Neskôr, o samote s dcérou, povedala ticho:
„Krásny muž je cudzí muž, zlatko. Takíto vzácne zostanú verní. Počkaj so svadbou, otestuj ho. Príliš je… výkladný.“
Zuzanu to urazilo. Verila v Martinove city, nechcela počúvať pochybnosti. Ale matka v nej zasiala semienko neistoty.
Postupne sa Martin začal meniť. Najprv šport, potom bazén, potom nové spoločnosti. Zuzana, aby bola pri ňom, tiež začala cvičiť, ale vedľa výrazných, svalnatých dievčat sa cítila nesvoja. Martin sa na ne zaujímavo pozeral, a Zuzana čoraz častejšie odchádzala skôr, skrývajúc slzy.
„Ty si taká slabôčka,“ zasmial sa raz, keď sa po bazéne nachladila. „Radšej zostaň doma s knižkami.“
Slová ju zranili, a spomenula si na matkine slová. Už cítila, že Martin ochladzuje. Čoraz častejšie odchádzal sám, bez volania, bez vysvetlenia. A raz – len tak zmizol. Prestal dávať správy.
„Nevolá?“ spýtala sa matka.
„Nevolá…“ zašepkala Zuzana a otočila sa k stene.
„Tak vstaň! Do kaderníctva, hneď!“ prikázala Alžbeta Jozefová. „Nový účes – prvý krok k novému životu. Potom ti ušijeme šaty, si šikovná.“
Kúpili látku, Zuzana navrhovala šaty, snažila sa zabudnúť. Klebeti o Martinových nových dievčatách k nej doliehali, ale držala sa. A keď o pár týždňov prišla na tanečný večierok – v novom šate, ľahká, štíhla, žiarivá – všetci sa otáčali. Všimli si ju.
Jeden chlapec, Ján, tichý a nenápadný, začal o ňu starať. Nie žiaden krasavec, ale jeho oči hľadeli len na Zuzanu – srdečne a úprimne. O mesiac jej požiadal o ruku.
„To je chlap, čo?“ povedala matka. „Zamiloval sa – a berie si ťa. A ty?“
„Súhlasím,“ pokojne odvetila Zuzana.
„Miluješ ho?“
„A ako by nie? Je milý, pracovitý, verný. Potrebuje ma – a iba mňa.“
Svadba bola srdečná a príjemná. Zuzana a Ján začali od nuly: prvý stolička, prvá taniera. O rok neskôr sa im narodila dcéra, o tri roky syn. Rodina, starostlivosť, šťastie.
Na Martina už nemyslela. Maximálne počula počas rozhovorov, že opustil ženu, odišiel k milenke, opäť žije nezáväzne. Zuzana sa len usmiala:
„Veď čo mi bol? Taká… mladická blbosť. Nech je šťastný, ak dokáže.“
A doma ju čakali deti a manžel. A mama – múdra, láskavá, najdrahšia. Ta, ktorá ju kedysi uchránila pred skutočným nešťastím. Ta, vďaka ktorej Zuzana našla svoje pokojné, skutočné šťastie.
Mama… zostaň pri mne čo najdlhšie. Bez teba – nie je tak svetlo.
