Zuzana si prvýkrát obliekla jasné letné šaty, jemne si podfarbila tenké pery a kriticky sa na seba pozrela do zrkadla. „Čo keby som si prefarbila vlasy?“ Povzdychla si a vyšla z bytu.
Vonku bol prvý skutočne horúci letný deň. Slnko žiarilo, zeleň sa radovala a biele obláčky plávali po modrom nebi. Konečne! Celý máj a polovicu júna totiž stála chladné počasia s vetrom a dažďom.
Zuzana sa prechádzala v malom parku oproti domu, keď nechodila po obchodoch. Nebol to ani park, skôr len zastrihané kríky, ktoré ohraničovali trávniky, a dlažobné chodníky s lavičkami. Prešla sa po nich a sadla si na jednu pri pamätníku Cyrila a Metoda pred univerzitou. Tieto lavičky boli pohodlné, s opierkami, na rozdiel od obyčajných.
Vystavila tvár slnečným lúčom, čo prenikali cez konáre stromov. Štyročná dievčina s rozkošnými blonďatými vrkočmi s radosťou naháňala holubov. Jej matka sedela na vedľajšej lavičke a hľadela do telefónu.
Na lavičku oproti Zuzane si sadol muž vo svetlých nohaviciach a modrom svetri a začal dievčinu pozorovať. Keď ju matka odviedla, už nebolo na čo hľadieť. Zuzana zachytila mužov pohľad. Vstal a pristúpil k jej lavičke.
„Neprekážam?“ opýtal sa, sadajúc si nedaleko. „Často vás tu vidím. Bývate tu v okolí?“
„Núti sa. Starý, a ešte taký!“ pomyslela si Zuzana a nič neodpovedala.
Muž sa nerozčúlil, len si pokojne sadol.
„Ja bývam v tom dome tam. Z balkóna vás vidím. Na univerzite som študoval, pracoval a celý život som tu strávil.“
„Ste profesor?“ spýtala sa Zuzana. Ach, tá zvedavosť!
„Bývalý. Dávno na dôchodku.“ Zuzana len pokývla.
„Konečne sa počasie umiernilo. Ste vdova? Vždy chodíte sama.“
„No to ma dostal. Presne, núti sa!“ rozhodla sa Zuzana.
Ale bola unavená z osamelosti a mlčania. Nehovorí predsa len s nábytkom.
„Teraz som vdova. S manželom sme sa rozviedli. Dlho už. Potom zomrel.“ Prečo sa tak rozhovorila, nevedela.
„Moja žena zomrela pred dvomi rokmi,“ povedal muž a pozrel na oblohu, akoby v nej hľadal svoju ženu.
Rozhovor plynule prešiel na deti a vnúčatá. Zuzana zistila, že jeho syn žije v zahraničí a dcéra s rodinou v Bratislave. Keď žila manželka, často sa schádzali pri veľkom stole. V dome bolo tesno a hlučno. Keď zostal sám, nechcel sa k deťom presťahovať, nechcel im zavádzať.
„Ste tak upravený, myslela som, že bývate s niekým z rodiny,“ pochválila ho Zuzana.
„Všetko zvládnem sám. Nie je to žiadna veda, len treba chcieť.“
„Ja musím ísť. Čoskoro začína seriál,“ vyhovorila sa Zuzana a vstala.
V skutočnosti seriály nesledovala, ale bolo načase ísť domov. Bála sa, že nový známy bude fanúšikom seriálov a začne ju vypytovať. Ale on tiež vstal a povedal, že radšej číta knihy.
„Aj ja,“ ožila Zuzana. „Lenže v poslednej dobe mi oči neslúžia, môžem čítať len knihy s veľkými písmenami.“
„O, také mám veľa. Chcete, donesiem vám niektorú nabudúce? Mám veľkú knižnicu. Ak dovolíte, vyberiem podľa seba.“ Zuzana pokrčila plecami a rozlúčila sa.
„Och, sníva si. Nabudúce…“ myslela si cestou domov.
Ale celý večer na neho myslela. Na ďalší deň sa pekne obliekla a vyšla do parku. Už tam na nej čakal pri pamätníku. Vedľa neho ležala kniha v taške. Keď ju uvidel, radostne vstal. Zuzanine srdce začalo búšiť a spokojný úsmev ožaril jej tvár.
Každý deň netrpezlivo čakala na ich stretnutia a prechádzky, starostlivo sa obliekala a jemne si podfarbovala pery. Raz si uvedomili, že im zostáva málo času, a rozhodli sa zostať spolu. Zuzana sa k nemu nasťahovala. Mal veľký byt, oveľa priestranejší než ona.
Odvtedy ich vždy videli spolu. Chodili na prechádzky za každého počasia, nakupovať, do divadla, večerami čítali knihy. Zo začiatku sa Zuzana bála odsudzovania susedov a známych. Veď čo si pomyslia? Zošalela, stará, a ešte sa pritúlia k cudziemu mužovi!
Ale Milan naozaj všetko zvládal sám, dokonca aj poriadne variť. Všetko robili spoločne. Po pár rokoch si už nevedela predstaviť život bez neho. Neverila, že na sklonku života nájde pokoj a šťastie.
„Zuzka, nemali by sme svoje vzťahy legálne uzavrieť? Takto žijeme divo,“ raz povedal Milan.
„Čo ti napadlo! Žijeme a žijeme. Chceš robiť z nás komédiu? Čo ak budú deti proti?“ zasmiala sa Zuzana.
„Deti… Tvoja dcéra sa ťa pýtala, ako má žiť? Ani moji sa ma nepýtali. A my sa ich tiež nebudeme pýtať.“
„Možno máš pravdu, ale predsa,“ váhala Zuzana.
Čas plynul. Občas Milan témy sobáša obnovil, ale Zuzana sa stále vyhýbala.
„Piesok sa nám sype z kĺbov, a my do sobášneho úradu. To je ale smiech!“ smiala sa Zuzana.
Raz jej zavolala dcéra a začala rozhovor z ošípaného.
„Mami, tak ty stále bývaš pri tom Milanovi? Neplánuješ sa vrátiť? S Jankom a môjim mužom to nejde najlepšie. Mohol by zatiaľ bývať v tvojom byte? Má priateľku. Veľmi milé dievča. Ty čo, nemáš nič proti?“
Jana, Zuzanina dcéra, sa rozviedla s manželom, Jankovým otcom, keď mal chlapec osem rokov. Teraz už študoval na vysokej. Pred rokom sa Jana znovu vydala. Dospelý chlapec sa s jej mužom nezniesolZuzana sa nakoniec rozhodla postaviť sa za svoj pokoj a radosť, pretože pochopila, že život je príliš krátky na to, aby ho človek trávil podľa očakávaní iných.
