V mestskej knižnici v Trnave vládol vždy pokoj, aj keď sa občas objavil nejaký návštevník. Ľubomíra nikdy nevyčítala nepríjemnosti stačilo vstúpiť do sály, kde majestátne stáli vysoké police plné kníh, a ľudia sa najprv zastavili, rozhliadli sa a potom potichu pristúpili k nej.
Dobrý deň, vždy zdvorilo pozdravili knižničného zamestnanca a hneď po tom sa spýtali na požadovanú publikáciu.
Dobrý deň, odvetila ona s úsmevom a pozorne vypočula ďalšieho čitateľa.
Ľubomíra bola od prírody priateľská a slušná, práca v knižnici jej bola ako sen. Často si pomyslela:
Aké šťastie, že ma osud priviedol na túto cestu. Nepotrebujem si predstavovať, kde by som mohla pracovať tak pokojne a s takou vášňou. Keď práca prináša radosť, návštevníci prichádzajú s úctou.
Občas sa však vyskytol niekto, kto netrpezlivo očakával okamžité nájdenie knihy, pozeral sa poobšerne a čakal, kým Ľubomíra nájde požadovaný zväzok a vypíše si ho do výpožičného lístka. Ona zostávala trpezlivá a nevyjadrila ani náznak rozčúlenia.
Čítanie milovala už od detstva, preto jej voľba povolania nebola náhoda knihy boli jej prirodzeným prostredím. Bola dobre oboznámená s literatúrou a prečítala si nespočetné množstvo titulov.
Zatiaľ čo jej kamarátky bežali na rande, riešili prácu, starali sa o domácnosť, mali deti a sťažovali sa, Ľubomíra žila pokojne a rozvážne.
Mala hladký, tichý hlas, často si opravovala okuliare, keď niečo nebolo v poriadku, jej šedé oči žiarili teplom, svetlé vlasy nosila vždy v úprave typu cop. Obliekala sa upravene a striktné.
Mala dvadsaťsedem rokov a práve druhý deň po svojom narodeninovom sviatku vošla do knižnice prekvapivý mladý muž v okuliaroch. Pozrela ho a pomyslela si:
Príjemný pán, asi okolo tridsiatich rokov.
Zrazu si uvedomila, že doteraz nevenovala pozornosť mužom, ktorí prichádzali do knižnice, a tentoraz sa jej to nevyhýbalo.
Dobrý deň, pozdravil tichý čitateľ.
Dobrý deň, odpovedala Ľubomíra.
Potrebujem knihu, zamyslel sa, akoby hľadal meno autora, potom rozhodne dopýtal: Máte ju, dúfam, a upravil si okuliare, pozerajúc sa po impozantných policiach.
Musíte chvíľu počkať, kniha je dostupná, leží v najvyššom regáli, povedala a zamierila k policiam. Muž si obzeral čítaciu miestnosť.
Bolo to Ján, plachý inžinier pracujúci v architektonickom oddelení, kde prezerá staré výkresy a tvorí nové. Keď dostal požadovanú knihu, usmial sa srdečne.
Ľubomíra si sadla k stolu a začala vypĺňať výpožičný lístok, zoznámila sa s menom Ján. On podpísal, ale s knihou v ruke stojal nerozhodne.
Ďakujem, spomenul si, keď si uvedomil, že nepoďakoval.
Prosím, odpovedala.
V tejto chvíli nastalo ticho; obaja sa pozerali na seba, nevedeli, ako pokračovať. Čas plynul, až sa Ľubomíra nakoniec otriasla od šoku.
Ján, potrebujete ešte nejakú knihu?
Áno teda nie, zmätene odpovedal, potom sa rozprával: Poznáte moje meno, a čo je vaše, ak vám to nie je tajomstvo?
Ľubomíra, povedala tiše.
Ľubomíra veľmi pekné meno, skutočne slovenské. Ľahko som to predpokladal, povedal a zasmial sa, pričom videl jej hanblivosť, ktorú poznala, pretože sama bola podobná.
Ďakujem, znovu povedal Ján, knihu určite vrátime v poriadku. Zbohom.
Aj ja sa neobávam, zbohom, odpovedala zdvorilo.
Ján bol oblečený do vyžehnutých nohavíc, bielej košele a kravaty, s dokonale padnúcim oblekom a lesklou obuvou. Po odchode Ľubomíra dlho premýšľala:
Zdá sa, že sme si podobné duše, rozumieme si
Potom sa rozbehla a usmiala:
Prečo som to nikdy predtým nevidela? Vždy som len slušne pozdravila návštevníkov.
Ján po odchode z knižnice cítil, že niečo nezvyčajne voňá. Čítal si: Aká milá Ľubomíra, knižnica je jej správnym miestom. A ten pohľad moje slová sa zamotali. Hanbil sa, že je tak hanblivý a že jej obraz nezmizne z hlavy.
Poobede málo pracoval a jeho myšlienky sa neustále vracali k nej. Čo je to za halucináciu? premýšľal, hľadajúc útechu v plánoch.
Nasledujúci deň, počas obedovej prestávky, sa opäť vybral do knižnice pod zámienkou, že chce ešte jednu knihu.
Dobrý deň, Ľubomíra, pozdravila ho a jej oči odhalili mnoho nevyjadrených slov.
Dobrý deň, usmiala sa mu ako starému priateľovi, potrebujete ešte nejakú knihu?
Ján sa červený a hanblivý, nakoniec prehovoril:
Pôvodne som prišiel len pre výhovorku, ale musím priznať pravdu Veľmi sa vám páčim prepáčte.
Pohľad Ľubomíry rozžiarl, jej tvár sa rozžiarl aj na jej lícach.
Prečo sa ospravedlňujete? Aj mne ste sa páčili včera, úprimne. Celú noc som zle spala.
On sa potešil: Aj ja. Očividne som nebol schopný zaspať.
Nasledujúcou chvíľou nastalo tiché napätie. Nakoniec Ján našiel odvahu:
Ľubomíra, môžem vás po práci odprevadiť domov?
Môžem, odpovedala skromne a jemne sa usmiala.
Od toho dňa ich stretnutia prešli na prechádzky v parku, kde Ján živo rozprával o svojej práci a Ľubomíra o knihách.
Vieš, Ján, knihy sú ako ľudia každá má svoju dušu, povedala. Ján nebol prekvapený jej porovnaniu; chápe, aká dôležitá je pre ňu knižnica. Keď prišla chladná jeseň, trávili dlhé hodiny pri čaji v jej kuchyni, často v tichu a pohľade.
Zdieľali svoje sny a radosti. Ľubomíra vždy snívala o Benátkach, čítala o nich a rozprávala Jánovi, ktorý si predstavil, že plávajú v tichých gondolách po úzkych kanáloch.
Jedného dňa Ján prišiel v deň voľna s kyticou červených ruží.
To je pre teba, Ľubomíra. Vezmime sa, už dlho to plánujem. Súhlasíš?
Súhlasím, povedala radostne a bez hanby.
Oboje zvolili skromnú svadbu, nie preto, že by chceli ticho, ale preto, že nemali kde sa ponáhľať. Ich život plynie pomaly, v pokoji, a hoci roky spolu nevedeli mať deti, nezúfali. Adoptovali čierneho mačku, menovali ho Barón, kúpili chalupu na vidieku a žili jednoducho: práca, záhrada, knihy večer, rozhovory pri čaji a šum mačacieho mrmlania.
Na chalupi Ján budoval hniezdka pre vtáky, Ľubomíra šila ponožky a pestovala kvetinové záhony. Susedia ich občas obdivovali a šeptali: Žijú nudne, každý deň to isté. Oni sa však nenudili; Ján každé ráno varil kávu v tradičnej konvici a nalieval ju do krásnych šálok, Ľubomíra hádzala chlieb vrabcom z okna.
Požili spolu mnoho rokov a zostali starí. Neponáhľali sa do lásky, pretože ju milovali vždy. Keď nastal čas odchodu do dôchodku, čoraz častejšie trávili čas na chalupe, obklopení lesom, spevom vtákov a letnými hubami. Susedia ich milovali pre pokoj a úctu, ktorú preukazovali.
Jedného dňa Ján vrátil z obchodu krásnu fľašu európskeho vína a košík s ovocím. Ľubomíra bola prekvapená, pretože alkohol obvykle nepili. Vzal dva poháre, utrieť ich kuchynským utierkou, ktorú vždy používala, keď umývala riad, a posadil ju k stolu.
Pozdvihol čašu a spýtal sa:
Na nás?
Nie, odvetil Ján a vytiahol z vrecka dva letenky do Benátok Na Benátky.
Ľubomíra sa zadržala. Celý život o tom snívala, ale stále to odkladala: práca, chalupa, chorý mačka.
Ale sme už starí, povedala.
Nie starí, len skúsení. Preto ideme, odpovedal Ján.
Odleteli spolu, tešili sa z úzkych kanálov, jazdy v gondole pod mostmi a smiali sa ako tínedžeri. Prechádzali sa v slamených klobúkoch a s fotoaparátom v ruke. Jedného večera, keď slnko zapadalo nad lagúnou, Ján znovu vyznal:
Ako som šťastný s tebou, Ľubomíra, milujem ťa
Ja ďakujem, že si mi navrhol svadbu, rozumela som, aké ťažké to bolo. Vďaka tebe som splnila sen. Niečo viac od života nepotrebujem, len aby sme zostali spolu.
Obaja sa zasmiali to bol ich spoločný prianie. Žili ďalej pomaly, s vedomím, že láska nie je závod, ale trpezlivé spoznanie a úcta.
Z ich príbehu plynie poučenie: skutočná láska a šťastie rastú, keď im dáme čas, pokoj a úprimnosť, a tak sa stane najcennejším pokladom v našich životoch.
