Keď sa mama rozhodla vydať, Zuzana nemala nič proti. Pavol, jej mamin vyvolený, bol pokojný a vyrovnaný muž, ktorý sa k nej vždy správal milo. K mame bol nežný a starostlivý. Všetko bolo v poriadku, no päťnásťročná Zuzana si dala podmienku:
“Mami, nemám nič proti tvojmu sobášu, strýko Pavol je dobrý človek, tebe by bolo bez mňa smutno, veď ja raz odídem študovať na vysokú. Ale ja sa presťahujem k babke. Pôjdem žiť do mesta k nej.”
Ja sa presťahujem do mesta k babke.
“K babke? Do mesta? Veď máš len pätnásť, ešte si neplnoletá, ako ťa mám nechať bez dozoru?” mama bola kategoricky proti.
“Mami, veď nebudem bez dozoru, budem s babkou. Ona ťa predsa vychovala sama, tak sa postará aj o mňa, ak sa tak bojíš,” trvala na svojom Zuzana. “Navyše som už babke zavolala a teší sa, že k nej idem.”
“Takže všetci sa už dohodli za mojimi chrbátom,” povedala mama sklamane.
“Mami, ver mi, takto to bude pre všetkých lepšie. Hoci je strýko Pavol slušný, pre mňa je to cudzí muž.”
Mama si povzdychla a zamyslela sa, no v tom jej zazvonil telefón. Volala babka Anna Vargová.
“Ahoj, dcérka, dohodli ste sa so Zuzanou o sťahovaní? Myslím, že u mňa jej bude lepšie. Veď vieš, ako milujem svoju vnučku, a čo, ja by som sa nepostarala o tvoju takmer dospelú dcéru?”
“Áno, mami, viem, že Zuzanku miluješ, ale pochop, materské srdce…”
“Všetko bude v poriadku, neboj sa, dcérka. Nejako som zvládla teba, tak s Zuzanou to budeme mať dobré. Postarám sa o ňu.”
Mama ukončila rozhovor s babkou a Zuzana už veselo balila svoje veci:
“Mami, neboj sa, všetko bude super!”
Anna Vargová nebola žiadna slabuška, ale normálna staršia žena, bývalá učiteľka matematiky. Aj Zuzanin charakter bol tvrdohlavý. Občas medzi nimi vznikli menšie hádky a nedorozumenia, no Anna Vargová bola navyše aj múdra. Nikdy nenechala veci zajsť príliš ďaleko.
Stalo sa, že sa pohádali, a večer toho dňa babka pred spaním vošla do izby vnučky, pohladila ju po kučeravých vlasoch a rozprávala jej rozprávky alebo príbehy. A vnučka sa pokojne usmiala a zaspala, hneď zabudnúc na svoje hnevy. Niekedy však iniciátorkou zmierenia bola Zuzana, keď si uvedomila, že nemala pravdu a zbytočne babku nahnevala.
Vtedy kúpila babkine obľúbené cukríky, spolu si dali čaj a mier bol obnovený. Tak žili až do času, keď vnučka musela odísť z mesta. Tak sa rozhodla sama. Vysokú školu dokončila tu, v meste, našla si prácu, no plat bol malý. Kolegovia jej povedali, že v Bratislave je veľká firma, kde sú skvelí šéfovia, kolegovia a slušné platy.
“Babká, nehnevaj sa a pochop ma správne. Odchádzam od teba ďaleko, ale budeme stále v kontakte.”
“Zuzanka,” povedala babka, pohladzujúc ju po vlasoch, “veď musíš ísť tak ďaleko? Naozaj tu pre teba nie je práca?”
“Babká, už som tu pracovala,” odpovedala vnučka, “a čo? Najprv skúšobná doba, potom ma prijali ako najnižšieho špecialistu s platom tri eurá.”
“Ale ty si práve skončila školu a nemáš skúsenosti, takto všetci začínajú. Treba nabrať skúsenosti, nič nepríde hneď. A netreba chodiť ďaleko, kde si sa narodila, tam si aj užitočná,” presviedčala Anna Vargová vnučku.
No Zuzana bola neoblomná. Tak sa rozhodla a tak urobí. Chcela všetko a hneď. Zaujímavú prácu a viac peňazí. Zbalila si kufor a odišla.
Na novom mieste jej naozaj prialo šťastie. Dostala dobrú pozíciu s slušným platom, dokonca dostala ubytovňu a nemusela si prenajímať byt. Keď dostala prvý výplatný lístok, bola veľmi spokojná. Po práci radostne zášla do obchodu a nakúpila všelijaké dobrôstky, dokonca babkine obľúbené cukríky. Večer sedela sama a pil
