Tmavé ulice Košíc sprevádzali Jozefa domov po dlhom pracovnom dni. Kráčal ponorený do vlastných myšlienok, ale úzkosť mu sťahovala srdce. Okná ich bytu na štvrtom poschodí boli tmavé. „Kde sa to zase povaľuje?“ prebehlo mu hlavou. Vstúpil do prázdneho domu a ticho ho udeřilo ako blesk. Nestihol si ani vyzuté topánky, keď niekto zazvonil. Susedka s ustaraným výrazom mu povedala slová, ktoré mu prevrátili svet: „Vašu ženu, Alenu, odviezla sanitka.“ Jozef stál ako prikovaný, neveriac vlastným ušiam. Jeho život, plný chýb a premárnených príležitostí, sa v jedinej chvíli rozpadol, zanechávajúc len bolesť a ľutovanie.
Tá myšlienka Jozefa zrazu zasiahla ešte na ulici. Zastal, cítiac, ako sa mu pod nohami trasie zem. „Ako som mohol byť taký slepý?“ pomyslel si a horko sa usmial. Všetko bolo také jasné, ale on to nevidel. Doma ho čakáva Alena – žena, ktorú kedysi miloval, no už dávno prestal cítiť. Predstavil si ich stretnutie: ona, ako vždy, hodí chladné „Prišiel si?“ a odíde do kuchyne bez jediného pohľadu. „Budeš večeru?“ opýta sa, a v jej hlase nebude ani trochu tepla.
Kedysi Alena varila s láskou: pekla koláče, zbierala recepty, zaváravala saláty. No v posledných rokoch sa všetko zmenilo. Pre deti, keď prišli, sa stále snažila, ale pre neho – ani náznak starostlivosti. Jej jedlo bolo bez chuti, akoby variť jej vadilo. Keď mu došla trpezlivosť, sám si osmažil zemiaky alebo uvaril halušky, mlčky, bez výčitiek. Alena jedla, no nikdy mu nepoďakovala. Jej ľahostajnosť ho zabíjala, ale on mlčal, aby nevyvolával hádky.
Kedysi bola Alena iná. Jej neha, starostlivosť, teplé objatia zahrievali jeho dušu. Vedela sa k nemu pritisnúť a utíšiť sa, akoby mu dávala teplo svojho srdca. Tieto chvíle však ostali v minulosti. Teraz jej starostlivosť pôsobila strojovo, ako povinnosť, ktorú nenávidí. Kedy to začalo? Možno vtedy, keď Jozef chodil s kamarátmi, kým ona ho čakala doma? Alebo keď ju nezobral z pôrodnice po narodení mladšieho syna, lebo „oslavoval s kamošmi“? Vtedy si myslel: „Nič také, veď je sviatok!“ Ale jej pohľad, plný bolesti, si pamätal dodnes.
Alena sa zmenila. Stala sa uzavretou, odmeranou. Urazila sa na jeho poznámky, zavrievala sa v izbe, ako by sa mu vyhýbala. Jozef sa hneval: „Veď som len povedal pravdu! Mám na to právo!“ Ale jej mlčanie bolo horšie ako krik. Keď prišli deti, ožila: varila, usmievala sa, motala sa okolo nich. Ale s ním – opäť stena. „Koho to predstiera?“ uvažoval. Život plynul a ich manželstvo sa stalo prázdnym rituálom.
Jozef už dávno prestal chodiť po baroch. Pracoval ako inžinier, dobre zarabal, po iných ženách sa nepozeral. Ale Alene to, zdá sa, bolo jedno. Zarábala rovnako, bola nezávislá, či chcete – riziková. Prečo neodišla? Kvôli deťom? Tie už boli dávno dospelé. Nerozumel jej. Kedysi sa snažil, no potom mávol rukou: „Ak jej to tak vyhovuje, nech žije.“ No v hĺbke duše túžil po normálnom živote, po žene, ktorá by ho vítala s radosťou a lúčila sa s ním so smútkom. Po láske, ktorá už dávno vyprchala.
A teraz tá myšlienka: ona ho nemiluje. Možno ho nikdy nemilovala. Spomenul si, ako sa čudoval, prečo si taká vzdelaná, inteligentná žena vybrala práve jeho. Možno len prišiel čas a on, vysoký a pohledný, bol pohodlnou voľbou. „Vedela, že deti budú pekné,“ pomyslel si s horkosťou.
Vkročil do tmavého bytu a ticho ho ohlušilo. „Kde je?“ úzkosť narastala. Zazvonili. Susedka, nepozerať sa mu do očí, povedala:
„Jozef, Alenu sanitka odviezla pred hodinou…“
Behal ulicami, dýchal zlomený od pláča. Prvýkrát v živote sa modlil:
„Bože, len mi ju nezober! Ako bez nej budem? Prosím, zachráň ju! Ak prežije, všetko napravím, prisahám! Do kostola pôjdem, do kláštora – len ju zachráň!“
Ale živú Alenu už nevidel. V nemocnici povedali, že jej srdce prestalo biť ešte v sanitke. Svet sa mu rozpadol. Niekoľko dní žil ako v hmle. Deti, priatelia, príbuzní hovorili niečo, ale on nepočul. V hlave mu búšilo: „Neprosil som ju o odpustenie.“
Teraz Jozef žije sám. Deti ho volali k sebe, no odmietol. Často chodí do kostola neďaleko. Tam, v tichu a vône kadidla, sa mu zdá, že Alena je pri ňom. Steny kostola, akoby živé, chápu jeho bolesť. Pozerá sa na obrazy svätých a šepká: „Odpusť, že som ťa nevážil.“ Ale odpoveď neprichádza, len ticho, ktoré je teraz jeho jediným spoločníkom.
