Tmavé ulice Nitry sprevádzali Jožefa domov po dlhom pracovnom dni. Kráčal pohĺbený do svojich myšlienok, ale úzkosť mu sťahovala srdce. Okná ich bytu na štvrtom poschodí boli tmavé. „Kde sa tá zase povaľuje?“ napadlo ho. Jožef vošiel do prázdneho domu a ticho ho udeřilo ako blesk. Ešte ani nestihol zviazať topánky, keď niekto zazvonil. Susedka, s úzkostným výrazom, prehovorila slová, ktoré mu prevrátili svet: „Vašu ženu, Zdenku, odviezla sanitka.“ Jožef stuhol, neveriac vlastným ušiam. Jeho život, plný chýb a premárnených príležitostí, sa v okamihu zrútil, zanechávajúc len bolesť a ľútosť.
Tá myšlienka ho prepadla ešte na ulici, ako hrom. Zastal, cítiac, ako sa mu zem pod nohami boční. „Ako som mohol byť taký slepý?“ pomyslel si trpko. Všetko bolo také jasné, ale on nevidel. Doma čakala Zdenka – žena, ktorú kedysi miloval, no už dávno prestal vážiť. Predstavil si ich stretnutie: ona, ako vždy, hodí chladné „Prišiel si?“ a odíde do kuchyne bez pohľadu. „Budeš večerať?“ opýta sa, a v jej hlase nebude ani iskra tepla.
Kedysi Zdenka varila s láskou: pekla koláče, zbierala recepty, závárala poháre s lečom. Ale v posledných rokoch sa všetko zmenilo. Pre deti, keď prišli, sa stále snažila, no pre Jožefa – ani náznak starostlivosti. Jej jedlo bolo bez chuti, akoby variť pre neho bolo utrpenie. Keď mu došla trpezlivosť, Jožef si sám opekol zemiaky alebo načinial halušky, mlčky, bez výčitiek. Zdenka jedla, no nikdy nepoďakovala. Jej ľahostajnosť ho zabíjala, ale mlčal, aby nerozvíjal hádky.
Boli časy, keď bola Zdenka iná. Jej nežnosť, starostlivosť, teplé objatia zahrievali jeho dušu. Vedela sa k nemu pritúliť a utíšiť, akoby mu dávala teplo svojho srdca. Tieto chvíle však zostali v minulosti. Teraz sa jej starostlivosť zdala mechanická, ako povinnosť, ktorú nenávidí. Kedy sa to začalo? Možno keď Jožef chodil s kamarátmi, kým ona čakala doma? Alebo keď ju nevyzdvihol z pôrodnice po narodení mladšieho syna, lebo „oslavoval s priateľmi“? Vtedy si len pomyslel: „Veď čo, veď je sviatok!“ No jej pohľad, plný bolesti, si pamätal dodnes.
Zdenka sa zmenila. Stala sa odmeranou, odťažitou. Hnevala sa na jeho poznámky, zamykala sa v izbe, akoby sa mu vyhýbala. Jožef sa rozčuľoval: „Veď len poviem pravdu! Mám na to právo!“ Ale jej ticho bolo horšie ako krik. Keď prišli deti, ožila: varila, usmievala sa, starala sa. S ním – znova stena. „Koho to predstiera?“ premýšľal. Život plynul a ich manželstvo sa zmenilo na prázdnu formalitu.
Jožef už dávno prestal chodiť von. Pracoval ako inžinier, zarábal dobre, po iných ženách ani nepozrel. Ale Zdenke to, zdalo sa, bolo jedno. Zarábala rovnako, bola nezávislá, odvážna. Prečo neodišla? Kvôli deťom? Tie už boli dávno dívoty. Jožef jej nerozumel. Kedysi sa snažil, no potom mávol rukou: „Ak tak chce žiť, nech žije.“ No v hĺbke duše túžil po normálnom živote, po žene, ktorá ho vítala s radosťou a lúčila sa so smútkom. Po láske, ktorá už dávno vyprchala.
A teraz tá myšlienka: ona ho nemilovala. Možno nikdy. Jožef si spomenul, ako sa čudoval, prečo si taká múdra, vzdelaná žena vybrala práve jeho. Možno len prišiel čas a on, vysoký a pohľadný, bol vhodnou možnosťou. „Vedela, že deti budú pekné,“ pomyslel si horko.
Vošiel do tmavého bytu a ticho ho ohlušilo. „Kde je?“ úzkosť rástla. Niekto zazvonil. Susedka, s pohľadom upretým do zeme, povedala:
„Jožef, Zdenku odviezli sanitkou pred hodinou…“
Behal ulicami, dýchajúc ťažko od sĺz. Prvýkrát v živote sa modlil:
„Bože, len mi ju neber! Ako budem bez nej? Prosím, zachráň ju! Ak prežije, všetko napravím, prisahám! Do kostola pôjdem, do kláštora – len ju nechaj žiť!“
No Zdenku už živú nevidel. V nemocnici povedali, že jej srdce prestalo biť ešte v sanitke. SvTeraz sedáva na lavičke pod ich starou lipou a díva sa na hviezdy, ktoré kedysi pozerali spolu.
