Vždy budem pri tebe
Len mi, prosím ťa, nezačínaj znova! Veď sme to už preberali miliónkrát! Prečo sa k tomu stále vraciame? Veronika len mávla rukou a znova sa otočila k sporáku.
Dnešný deň bol od začiatku úplne nevľúdny. Začalo sa to už o piatej ráno, keď ku mne do spálne dokríval Ivanko a potiahol ma za rameno:
Mama, bolí ma hrdlo.
Ani som sa poriadne nestihol prebudiť, ale keď som mu priložil pery na čelo, spánok zo mňa razom spadol.
Máš teplotu, zlatko. Poď, ideme. Zobral som Ivanka na ruky a vyšiel s ním z izby, starostlivo som zatvoril dvere, aby Zdeno nemal dôvod zasa hundrať, že ho niekto zobudil.
Odzmeral som Ivankovi teplotu, dal mu paralen a uložil ho späť do postele. Keď som pozrel na hodiny, vedel som, že už nemá cenu ísť spať. Lepšie bude počkať, kým otvorí ambulancia, aby som mohol volať doktorke. Keď som si bol istý, že Ivanko zaspal, odišiel som do kuchyne, uvaril si silnú kávu a postavil sa s ňou k oknu.
Zima tento rok bola prekvapivo bohatá na sneh. Aj teraz celý dvor prikrývala mäkká perina, ktorá napadala cez noc. Iba sem-tam boli vidieť stopy tých, čo šli skoro ráno do práce. Celkom vzadu som zbadal pohyb a musel som sa pousmiať. Mačka susedky, tety Zuzky, poskakovala po dvore, raz úplne mizla v záveji, inokedy vyskočila von. Čo ju to ťahalo von v takomto počasí, neviem, ale kocúr Pišta bol známy svojou tvrdohlavosťou a slobodomyseľnosťou na potrebu dom nikdy nešiel a teta Zuzka ho musela púšťať von, keď len troška zamňaučal. On to vedel vykrúcať tak nahlas, že ho počul celý vchod, ak meškala s dverami. Ale veru, aj napriek týmto koncertom si Pišta nikdy nedovolil vytvoriť doma. Len minulý týždeň, keď som šiel vyzdvihnúť Ivanka zo škôlky, som ho videl, ako si to sebavedomo kráča k dverám, nahnevane mraučí a teta Zuzka len krúti hlavou.
No choď, choď, ešte sa mi odvažuješ nadávať! Pozri naňho, Veronička! Mám pocit, že ja som jeho slúžka a nie on môj miláčik. Človeče, to sa len tak nevidí! zvrtla sa na mňa s úsmevom Asi mám v osude zapísané, že mám vychovávať len samých dôležitých pánov.
Dobrý deň, teta Zuzka! Máte pravdu, vážny je to feši!
No vidíš! Takého nenájdeš len tak ľahko. Ale čo už…
Usmiali sme sa a ja som šiel ďalej. Jej syn, Jakub, bol ozaj veľmi vážny a dobrý chlapec s výborným zmyslom pre humor. Ale väčšina ľudí ho brala len ako tiché okoľkoľko, ktorý nebol pre dievčatá zaujímavý. S Kubom som sa kamarátil odkedy si pamätám. Vždy bol pri mne, najmä vtedy, keď mama zomrela.
Moja mama, Beáta, zahynula na priechode pre chodcov. Išla podľa pravidiel a aj tak to nepomohlo. Takéto niečo bola pre mňa najväčšia rana, lebo som vyrastal s tým, že keď robíš veci poctivo, zlé sa ti nestane.
Vtedy sme s Kubom mali obaja desať. Ja som dovtedy netušil, čo znamená stratiť blízkeho. Prepadol som zvláštnej otupenosti, prestal som rozprávať a len som plakal. Keď sa ma snažili utešiť, len som krútil hlavou, zatváral sa v kúpeľni a hľadala ticho. Akonáhle som bol sám, zaspal som v ktoromkoľvek kúte. Psychologička, ku ktorej ma otec, Vladimír, odviedol, rýchlo vyhlásila, že musíme niečo spraviť, lebo stres sa začal podpisovať aj na mojom zdraví.
Pomohol až Kuba. On, ktorý prišiel o otca o dva roky skôr, oveľa lepšie ako dospelí pochopil, čím prechádzam. Takmer býval u nás. Teta Zuzka bola rada, ľutovala ma a ostatní susedia pomáhali ako vedeli nosili jedlo, ostávali so mnou, keď musel otec niečo vybaviť. Nikdy som nezažila, že by mi teta Zuzka niečo vyčítala, že Kuba u nás bol každý deň od rána do večera, donútil ma urobiť si úlohy, čítal mi, bral ma na gymnastiku, na ktorú ma dala mama s nádejou, že budem v pohybe šikovná a zdravá Postaral sa o to, že som začala ožívať. A keď sme raz našli pred domom opustené mačiatko, a doniesli ho tete Zuzke, prvýkrát po tragédii som prehovorila poprosila som o mlieko. Teta Zuzka mi potichu podala fľaštičku a zamrmlala:
Vďakabohu, už je lepšie…
Mačiatko zostalo u Kuby, lebo môj otec mal alergiu na chlpy.
Tak Kuba ostal pri mne všade, kde len mohol. Tak som si zvykol, že bol pri mne, že som si to bral ako samozrejmosť. Oboch nás spojil pocit prázdna jediní deti v rodinách bez matiek. S Kubom sme nemuseli často ani hovoriť nahlas, už len pohľad stačil, a vedeli sme jeden o druhom všetko. Ja som začala vetu, on ju dokončil. Dospelí sa tomu obdivovali, ale nenarúšali naše kamarátstvo, vlastne nám ho aj ticho schvaľovali, lebo vedeli, že nám dvom je vďaka tomu ľahšie zvládať bolesť.
Prvé prasklinky prišli až na konci školy. Vyrástla zo mňa pekná a múdra dievčina, o ktorú sa začali mladíci zaujímať. Kuba to pozoroval potichu a nezasahoval až kým sa neobjavil Zdeno. S tým som sa zoznámil na schodoch do telocvične, kde som chodila trénovať gymnastiku.
Slečna, ste v poriadku? Pomôžem vám? vysoký, sympatický chlapec mi podal ruku. Tie schody sú samý ľad! Nič ste si nezlomili?
Pozrela som na záchrancu a ostala som v šoku. Nikdy som neverila na lásku na prvý pohľad. No vtedy som zistila, že to predsa existuje.
Som hotová, Kuba, totálne. Je… proste!
Aký? Kuba sa zamračil, ale vôbec som to nevnímala, plná svojich myšlienok.
Najlepší! Točila som sa dokola. A ty by si sa mohol tešiť so mnou!
Samozrejme, že sa teším! usmial sa cez bolesť. Potom sa vyhovoril na povinnosti a odišiel.
Vôbec som si to nevšímala. So Zdenom sme spolu randili vyše troch rokov, potom sme uznali, že sme dostatočne dospelí a dali rodičom vedieť, že ideme na úrad.
Škoda, že nevesta musí mať družičku. Načo mi je, keď ja by som radšej mala priateľa? Krútila som sa pred zrkadlom v bielych šatách, ktoré mi upravovali na výšku.
Kuba ma tam odviezol, sedel na sedačke a pozoroval ma. Bolo na ňom vidieť, že to nestrávi ľahko, ale keď už krajčírka ho skoro vyhnala:
To nie je vhodné, ženích nemá nevestu vidieť v šatách!
On nie je ženích, zasmiala som sa. Je to môj kamarát.
Kamarát, mrmlala krajčírka. No to je zaujímavé.
Čo je na tom zvláštne? vložil sa do toho Kuba. Nemôžu byť ľudia priatelia? Veronika, nemáme čas, ešte musíme ísť do cukrárne kvôli torte.
Idem, už idem! bežala som nazad do skúšobne a Kuba si so smútkom sadol na pohovku.
Keď som si potom spätne vybavila naše rýchle manželstvo a prvé roky spoločného života, stále som nechápala: ako je možné, že som vtedy nevidela v Zdenovi to, čo ma nám začalo neskôr veľmi štvať? Celý život som žila s tým, že sa o mňa vždy niekto postará, že princ ma z veže zachráni… No princovia aj role sú očividne rôzne.
Prvé nepríjemné signály prišli už pol roka po svadbe, keď som ochorela na angínu. Prehliadala som príznaky, chcela byť dobrou manželkou, až som skončila s vážnymi zdravotnými problémami a bolo mi odporúčané dôkladné vyšetrenie, časť z vlastného vrecka. Zdeno len protestoval:
Preboha, veď máme peniaze na dovolenku! Si mladá, načo z teba robia starenu? Chcú len zarobiť!
Počúval som ho s otvorenými ústami.
To myslíš vážne?
No jasné!
V hrdle mi zrazu zvieralo tak, ako kedysi v detstve, keď sa mi rozchádzala duša.
Takže dovolenka je viac ako moje zdravie?
Veď ti nič nie je, netáraj. Pôjdeme k moru a všetko prejde, len si unavená! pritúlil ma, nevšímajúc si, že som jeho objatie prvý raz neopätoval.
Vyšetrenie mi zaplatil otec, bez komentárov, len s veľmi smutným pohľadom.
Takmer rok trvalo, kým sa moje zdravie ako-tak ustálilo, niektoré veci najmä so srdcom ostali. Preto, keď som zistil, že čakáme dieťa, ihneď som bol zaradený do rizikovej skupiny.
Prepáčte mi úprimnosť, odporúčam vám zamyslieť sa, hovorila doktorka, listujúc v mojej karte. Tehotenstvo je obrovský nápor na telo. Zatiaľ to zvládate, ale ako to bude ďalej…
Nie je čo riešiť. Budeme rodiť!
A veru, poriadne sme museli zabojovať. Posledné tri mesiace som bol v nemocnici. Ivanko sa narodil v termíne, zdravý, no cenu poznali len dvaja otec a… Kuba. Vtedy som si naplno uvedomil, že Zdeno žije svoj život a ja v ňom nemám veľké miesto. Keď som porodila, Zdeno radostne zmizol na tri dni oslavovať, odložil telefón, ani sa neukázal. Zúrila som, prosila otca, aby zistil, čo sa deje. Prišiel vážny, len ma objal:
Nič nerieš, hlavne neplač.
Vtedy som pochopila toto nie je môj rozprávkový príbeh. Neodviedla som sa hneď po prepustení len preto, lebo vidieť Zdena s Ivankom bolo dojemné. Syna mal úprimne rád, staral sa, v noci vstával, dával plienky, brával ho von. Občas, keď mu niečo nesedelo, mi syna vrátil a opakovane vyvádzal. Potom bol zas najlepší otec. Táto schizofrénia ma ubíjala, a tak som radšej robil všetko sám. Otec mi pomohol získať vodičák a keď som spravil skúšky, kúpil mi malú, jazdenú Fábiu, aby som nebola na Zdenovi závislá.
Otec všetko vytušil dávno, len nestrkal nos. Raz, keď bol Ivanko vážne chorý a ja už nevládal ani stáť, po niekoľkých prebdených nociach som len položil spiaceho syna otcovi do náručia a klesol na zem. Otec ma potom, keď som sa prebral, len potichu objal:
Veronika, nebudeš odo mňa počuť ani rady, ani otázky. Len vieš, že nikdy nebudeš sama. Rozumieš?
Ďakujem, ocko, ja to viem. Len… zatiaľ ešte nie som pripravená. Zdeno je stále môj manžel.
Otec len kývol a mlčal.
Kým som bojovala o zdravie dieťaťa, Kuba sa vždy dokázal náhodne objaviť v najdôležitejšej chvíli kúpiť lieky, odviezť k lekárovi, opraviť auto. Nikdy nezaprel, aký je poriadny a zatiaľ jediný človek, ktorému som sa dokázal úplne zdôveriť.
Aj dnes, keď som pozeral na zasnežený dvor, som vedel, že Kuba sa vráti z pracovnej cesty a ak bude treba, zvezieme Ivanka k lekárke, lebo auto zas vypovedalo službu. S peniazmi to bolo horšie, Zdeno tvrdil, že všetko investuje do podnikania a moja materská len tak-tak stačila na základné veci, lebo som nemohla robiť naplno kvôli častým péenkám. Našťastie, bývali sme v otcovej pôvodnej bytovke. On sám už býval radšej na chalupe mal tam viac pokoja.
Pozrel som na hodinky, zavolal do ambulancie, mal som šťastie naša doktorka bola hneď k dispozícii a objednala sa na návštevu domov.
Položil som mobil a začal pripravovať raňajky, keď do kuchyne vošiel Zdeno, ešte polozobudený.
Čo sa zase deje? Prečo ste v noci robili cirkus?
Ivanko je chorý, odpovedal som stručne.
Tak to si musela celú noc robiť paniku? No nič, nestihol som sa vyspať, tak mi rýchlo priprav raňajky a idem, mám toho dnes veľa.
Bez slova som sa otočil k sporáku. Varil som hlavne pre Ivanka, ktorý, keď bol chorý, vždy chcel jedlo pre uzdravenie, ako to kedysi nazvala Veronika. Dnes som piekol lievance aj Zdeno ich mal rád, tak som tušil, že nebude frflať.
A s otcom si hovorila?
Nie.
Čo to stále odkladáš?
Už som povedal, že mu nebudem hovoriť, nech prepíše byt na nás.
Tvoje tvrdohlavé reči ma už unavujú! Veď ja za ten byt platím, ale bývam tu ako vosť. Ty len pýtaš peniaze, raz na seba, raz na decko… ja makám do noci a stále je zle!
Zdeno ešte chvíľu vyplakával, ale ja som ho už nepočúval. Mal som pocit, akoby niekde vo mne praskla posledná struna, ktorá nás viazala. Všetky naše spoločné momenty, zoznámenie, svadba, narodenie syna všetko zrazu pootupelo.
Vetral som si ruky na utierke, položil lopatku na stôl a potichu sa otočil k Zdenovi.
Poviem ti to len raz, dobre ma počúvaj. Dnes pobalíš svoje veci a odídeš. Rozvádzame sa, Zdeno. Už takto žiť nechcem a myslím, že ani ty. Neskrývam si to, čo si preplatil, nebudem riešiť. Podstatné je len jedno máme Ivanka a kvôli nemu musíme zostať obaja rodičmi, aj keď nie pod jednou strechou.
Najprv sa tváril prekvapene, potom začal čosi vykrikovať, ale potom len treskol vidličkou.
Tak si to ešte premysli do večera. A dúfam, že ti dôjde, akú hlúposť si povedala.
Nie, ja som rozhodnutý. Poznáš ma.
Si už úplne mimo, Veronika. Kto o teba ešte bude stáť, a s deckom? Uvidíme. Keď sa spamätáš, zavolaj. Budem u rodičov.
Ako chceš. Otočil som sa späť k sporáku a rýchlo som prehltol slzy.
Odišiel. Počuje sa dvere, potom bolo doma ticho. Sadol som si na stoličku a nechal slzy tiecť, kým spal Ivanko. Keď som začul jeho najtichšie kroky, rýchlo som si utrel tvár a pripravil mu tanier s lievancami.
No, môj najuzdravovanejší mládenec! Dáš si raňajky?
Mami, nie som moc hladný, už aj hlava bolí.
Možno lievance pomôžu?
Určite! S džemom!
No tak, samozrejme!
Po doktorke, ktorá predpísala lieky, som sa chystal do lekárne. Už som chcel volať otcovi, keď niekto zaklopal na dvere. To mohol byť len Kuba, vždy klopal namiesto zvonenia náš vlastný kód.
Ahoj!
Ahoj, ako zvládate? Kuba stál s krabicou stavebnice. Uvedomil som si, že Zdeno nekúpil Ivankovi už roky nič. Všetky darčeky na sviatky som nakupoval ja, len Kuba nikdy nedošiel naprázdno.
Ivanko je zasa chorý. Postrážiš ho? Zbehnem do lekárne.
Jasné, alebo chceš, aby som tam išiel ja? Máš zoznam?
Vybral som zoznam a podal mu ho.
Ledva vyšiel, zrazu mi zvoní mobil.
Veronika Kováčová?
Áno.
Tu fakultná nemocnica, pani Kováčová. Prijali sme vášho otca.
Čo sa stalo? takmer som rozbil mobil od napätia.
Infarkt. Zatiaľ je stav vážny.
Idem.
Behal som po byte, netušil, čo skôr. Otec nikdy nehovoril, že má problémy so srdcom. A teraz som pochopil, aké je všetko krehké.
Nevdojak som vytočil Zdena.
Zdeno
Čo je? Rozmýšľam, či…
Zdeno, otec je v nemocnici. Infarkt.
No a čo chceš odo mňa? Si rozhodnutá na rozvod, si vyrieš, no nie?
Zavrela som mobil, neveriac vlastným ušiam.
Kuba prišiel z lekárne, videl ma v kabáte.
Kam ideš?
Otec je v nemocnici. Infarkt.
Viac nebolo treba. Behol po mamu, teta Zuzka ostala pri Ivankovi a my dvaja sme šli do nemocnice.
Do večera sme len čakali na chodbe. Sedeli sme mlčky až som potichu začal:
Ďakujem ti. Ani nevieš, aké je pre mňa požehnanie, že si tu.
Vždy budem pri tebe…
Viem, Kuba. Teraz už viem všetko…
O hodinu vyšiel lekár, ja som zaspal Kubovi na pleci. On ma zobudil.
Preložili sme vám otca na izbu. Ešte je pred ním dlhé zotavovanie, ale najhoršie je za nami. Zajtra ho môžete navštíviť.
Objal som Kubu a všetka bolesť posledných rokov zo mňa vyšla so slzami.
Dnes už viem, že rodinu netvoria len pokrvní príbuzní, ale tí, čo sú v pravý okamih pri nás. Vďačím za všetko, čo mám, otcovi, Kubovi, a najviac životu, že stále niekoho mám pri sebe.
