Volám sa Andrej. Po smrti mojej mamy si otec našiel novú ženu, ktorá mala dve dcéry.
Ubehli roky, dospeli sme. Potom mal otec nehodu a zomrel.
Moja macocha bola však prekvapivo férová žena. Odsťahovala sa a byt prepísala na mňa.
Ten byt bol tvojej mamy. Teraz patrí tebe!
Jednu vec ma však požiadala: aby som nechal jej dcéry ešte bývať v byte, kým nedokončia školu. Sama sa stiahla na dedinu. Prikývol som.
Zoja a Drahoslava boli každá úplne iná. Ale ich túžba bola spoločná: nájsť si muža, čo má byt.
A tak začal môj podivný život: Zoja mi varila raňajky, Drahoslava žehlila košele. Obe sa predbiehali v snahe mi vyhovieť.
O dva mesiace po sebe mi Zoja aj Drahoslava porodili dcéry. Keď to macocha zistila, urobila veľkú hádku. No dievčatá odmietli ísť na potrat a rozhodli sa vychovať deti.
Ja som si to premyslel platiť 18 rokov tretinu platu na výživné by bolo veľmi drahé, tak som zobral hypotéku na byt.
Vymenil som svoj pôvodný byt za dva garsónky. Z toho, čo ostalo, som mal na akontáciu na nový, menší byt pre seba.
Každej som dal jednu garsónku, pod podmienkou, že sa vzdajú výživného. Potom som žil pár rokov pokojne.
A po štyroch rokoch mi do práce doručili exekúciu pre obrovský dlh na výživnom.
Išiel som za sestrami, spýtal sa ich, a ony sa mi smiali do očí. Vraj som im garsónky len daroval, zmluvu schválne pokazili.
Teraz nemám by ani rodičovský byt, hypotéku ešte splácam a platím výživné. Je to veľmi ťažké.
A macocha sa teší:
Presne to si zaslúžiš! Dobre ti tak!
Zoja a Drahoslava mi zakázali vídať dcéry. Požičal som si, aby som dorovnal dlh na výživnom a išiel som na súd. Vyhral som právo vídať deti.
V práci som prehovoril šéfa, aby mi dával časť mzdy bokom, na ruku. Teraz posielam na výživné len malý podiel.
Každý piatok si vyzdvihujem dcéry, v nedeľu ich vraciam matkám. Kupujem im všetko, vezmem ich aj do cukrárne, do Slovenského rozhlasu pozrieť bábkové predstavenie. Sestry len kričia, že im dievčatá rozmaznávam.
Plne platím dvom chlapom, aby sa postarali, že sa sestrám bude dariť ťažko nájsť si ďalších ženíchov, keďže iní chlapi nechcú cudzie deti.
Raz, keď bola prítomná úradníčka zo sociálneho, som zobral dcéry od macochy, tvrdil som, že ich mamy sa o ne vôbec nestarajú. Požiadal som o výživné ja a dievčatá žijú pri mne. Som naozaj dobrý otec. Večer im rozprávam rozprávky o zlých matkách vždy pribeghnú ku mne, objímu ma, boja sa, že ich mamy opäť vezmú.
Keď Zoja s Drahoslavou pochopili, o čo ide, ja som už bol znovu ženatý, šťastný.
Ponúkol som im dohodu: vrátia mi garsónky, potom im vrátim dcéry. Hneď súhlasili.
Teraz si žijem naozaj dobre. Obe garsónky prenajímam, hypotéku mám splatenú, mám svoj pokoj.
Nenechal som sa oklamať a veľmi pekne som to svojrázne sestrám vrátil…
