Neskoré šťastie
Ján dlho blúdil neznámym veľkomestom, kým nedorazil na vlakovú stanicu. Nohy ho boleli od únavy a náladu mal mizernú. S takou radosťou sem cestoval, a teraz musel odísť takýmto spôsobom. Neurobil nič zlé, a predsa utekal ako potrestaný mačiak.
V čakárni si všimol voľné miesto a posadil sa, aby si oddýchol. “Ešte chvíľa, potom si kúpim lístok. Tých pár minút už nič nezmení. Dobre, že som si nekúpil spiatočný lístok dopredu. Plánoval som zostať aspoň týždeň… No, čo už.”
Keď cítil, že jeho nohy sú trochu odpočinuté, hodil si ťažkú športovú tašku na plece a vydal sa k pokladniam. Kým stál v rade, pozoroval ruch na stanici a rozmýšľal, čo urobí, ak nebudú lístky. Ale pokladníčka mu jeden predala. Lenže vlak odchádzal až o tri hodiny. To nevadilo. Hlavné bolo, že lístok mal v ruke – mohol ísť domov.
Strčil si lístok a občiansky do vrecka kabáta a rozhliadol sa. Jeho miesto už bolo obsadené. Vyšiel von k nástupištiam. Pri stene stanice stáli lavičky, kde si mohli ľudia oddýchnuť. Na šiestom nástupišti stál rýchlik pripravený na odchod. Elektronická tabuľa ukazovala čas odchodu a cieľovú stanicu. Všetci cestujúci už sedeli vo vagónoch, preto boli lavičky prázdne.
Vzduch bol plný vône karbidu, cigaretového dymu a potu. Čerstvý vzduch nepomáhal – stanicou prechádzali denne tisíce ľudí, vrátane bezdomovcov a opitých.
Ján si sadol na jednu z lavičiek, odkiaľ mal dobrý výhľad na tabule a nástupištia, a pripravil sa na čakanie. V mysli si znova prehrával rozhovor s Galininým vnukom, neskoro hľadal lepšie slová a argumenty…
“Je tu voľné?” ozval sa vedľa neho mladý mužský hlas.
Ján zdvihol pohľad a uvidel pred sebou muža v obleku, ktorý ťahal malý kufor na kolieskach.
“Áno, sadnite si,” povedal Ján a trochu sa posunul, aj keď miesta bolo dosť. Všimol si, že ostatné lavičky boli tiež obsadené.
Muž si sadol na druhý koniec a povolil si kravatu, potom postavil kufor vedľa seba.
“Idete na služobnú cestu?” spýtal sa Ján, ktorému chýbal rozhovor so živým človekom.
“Nie, práve sa z nej vracam,” nedokonale odpovedal muž a pozrel sa na Jána.
“Aj ja sa vracam domov,” vzdychol si Ján.
“Tiež z pracovnej cesty?” skepticky spýtal sa muž.
“Nie. Bol som na návšteve. Chcel som zostať týždeň, ale nevyšlo to,” Ján sklopil hlavu.
“Vyhodili vás?” so súcitom spýtal sa muž.
“Niečo také. Teraz čakám na vlak do Košíc. A vy?”
“Sme na tom podobne. Ja tiež musel odísť skôr. Musel som zmeniť lístok.”
“Aký vagón máte?” zvedavo sa spýtal Ján.
“Jedenásty.”
“Takže pojdeme spolu. Nemáte náhodou kupé číslo päť?”
“Áno, päť,” nedôverčivo odpovedal muž a siahol si do vrecka po lístok. Skontroloval ho, prikyvol a schoval späť. Potom pleskol dlaňami o kolená.
“To je ale náhoda. Vy ste si práve kúpili lístok?” spýtal sa, teraz pozornejší, lebo celú cestu budú spolucestujúcimi.
“Áno.”
“Mal som odísť až o dva dni, ale žena mi zavolala, že dcéra ochorela. Bála sa vysloviť diagnózu, celá zničená. Musel som prerušiť služobku a vrátiť sa.”
“Lietadlom by to bolo rýchlejšie,” poznamenal Ján.
“Bojím sa lietať, aby som neklamal. Vlak je bezpečnejší.”
V tom mužovi zazvonil mobil. Vybral ho a zdvihol. Ján sa odvrátil, aby nedával najevo, že počúva.
“Ahoj. Áno, som na stanici… Už mám lístok… Ja som tiež dúfal… Tiež mi chýbaš. Neplač, pokúsim sa nájsť spôsob…” Dlho počúval, hľadel pred sebou. “Dobre, určite ti zavolám, ak sa niečo zmení. Čau, bozkávam.” Zavrel hovor a schoval telefón. Jeho nálada sa zhoršila. Hľadel pred sebou, zabadaný do myšlienok. Ján tiež mlčal.
“Len sa nehraj, že nechápeš,” zrazu prerušil ticho muž. “Nesúď ma, otec. Ty nič nevieš.” Vtom prešiel do tykania.
“Ja nesúdim. Nie je to moja vec,” odpovedal Ján.
“To je správny prístup. Za dcéru by som roztrhol všetkých. Ale žena… Zamiloval som sa ako chlapec. Tebe sa to nestalo?” Muž sa otočil k Jánovi, čakajúc odpoveď.
“Stalo, ako by nie. Ale žene som neveril. Keď sa človek ožení, musí niesť zodpovednosť. A čo keby ona zablúdila? Ako by som potom žil?” Ján sa priznal úprimne. “Takže služobka bola len zámienka?”
“Chápeš. Raz za pol roka sem prídem, oddýchnem si dušou.” Jeho pohľadA keď vlak vyrazil do tmy, Ján a Gala si držali ruky ako dvaja náhli teenci, ktorí konečne našli svoju stratenú lásku.
