Zuzana spievala od radosti — teraz mala svoj vlastne byt. Nie izbu v spoločnom byte, nie kútik u utrhačskej gazdinčinej, ale skutočný dvojizbák v obyčajnom sídlisku v Košiciach. Bez Alžbiety Jozefovných, ktoré vypírali svetlo o jedenástej a revili za dverami, aby “sa sprchovala potichu”. Bez dohliadateľiek, čo kontrolovali každý jej krok. Len ona a jej slobodný dospelý dych.
Byt pomohli kúpiť rodičia, predali starú nehnuteľnosť po zosnulej tete. Zuzka zariaďovala podľa vlastného vkusu a pozvala kamarátku Moniku na oslavu. Sedeli, smiali sa, pili čaj s tortou. Potom sa Zuzana rozhodla, že Moniku odvedie ku východu. Otvorili dvere, vyšli na schodisko — a vtedy medzi poschodiami uvidel ženu. Sedela na schode, dôkladne jedla obložený chlebík, vedľa nej ležala ošúchaná taška.
“Prepáčte, vy ste… kto?” spýtala sa prekvapene Zuzana.
Žena sa zahanbene odkašlala.
“Ja… Helena Pavlovna. Bývala som tu. Váš byt… to je predsa môj bývalý?”
Zuzana ju spoznala — áno, práve táto žena predala byt pred pár mesiacmi.
“Čo tu tu robíte?”
“Viete, dievčatá…” oči Heleny Pavlovnej sa zaliali slzami. “Nemám kam ísť…”
Kamaráti na seba pohladili. Helena Pavlovna rozplakala a rozprávala.
Po rozvode sama vychovávala syna — Tomáša. Všetko pre neho, všetko do neho. Vyrastol šikovný, vážny, dobrý. Študiu, zamestnanú, oženil sa s úprimnou a energickou dievčinou — Zuzanou. Najprv bolo všetko v poriadku. Presťahovali sa do jeho trojizbáku, Helena Pavlovna zostala sama. Potom sa narodil vnuk — Janko. Neskôr — Ema. A po pár rokoch Zuzka s Tomášom navrhli: predaj byt, bývaj s nami. Bude to jednoduchšie. Vraj, aj tak u nich sedívaš s deťmi.
Súhlasila. Polovicu jej mali dať na účet, polovicu si nechali. Ale peniaze nikdy neprišli.
Žiť s mladou rodinou sa ukázalo ako nočná mora. Deti — od rána do večera. Zuzka do práce, Tomáš — do kancelárie. Varenie, pranie, upratovanie, výchova — všetko na nej. Pritom jej nedovolili deti vychovávať — len o ne starať, kŕmiť a mlčať. Ani slovo na protest.
Keď sa sťažovala na zdravie, Tomáš len povedal: “Mama, však ty to zvládaš. Deti sú v pohode, Zuzka spokojná, ja môžem v kľude pracovať. Je to šťastie — žiť všetci spolu.”
Helena Pavlovna bola vyčerpaná až k slzám. V lete, keď rodina odišla k moru, povedala, že ide ku kamarátke, ale len blúdila mestom, nocovala pri rieke, na lavičke. A dnes zrazu prišla k domu. Nevedela prečo. Len ju to sem ťahalo.
“Skôr som si pomyslela — možno prenocovať tu, na streche…” povedala smutne.
Zuzana a Monika nedokázali potlačiť emócie.
“Tak to ne!” rozhorčila sa Monika. “Nie ste sama! Poďte k Zuzke, tam prenocujete.”
“To je nevhodné…” zapýtala sa žena.
“Žiadne ‘nevhodné’!” odsekla Zuzana.
Doma pri čaji Monika, ktorá pracuje ako právnička, opatrne vypočula HelenHelena Pavlovna sa nakoniec usmiala a prikývla, lebo po prvý raz po dlhej dobe cítila, že niekto naozaj počúva jej srdce.
