Vôňa čerstvo uvarenej kávy a teplých rožkov naplnila kuchyňu ako kúzlo pokoja. Desať rokov s Miroslavom. Desať rokov pokojného prístavu a šťastia. Zuzana sa tešila z nového rána – slnečné lúče na stole, spánok dcérky Aničky v spálni. Mier a pohoda.
Zvonček u dverí zabušil príliš ostrým tónom. Na prahu stál Tomáš, Miroslavov syn z prvého manželstva. Jeho oči horeli nezvyčajným rozrušením, líca žiarili.
— Oco! — vydýchol, len čo prekročil prah. — Ona sa vrátila! Mama! Včera! Býva v apartmáne v centre… Hovorí, že sa po nás stýskala!
Meno „Sofia“ viselo v vzduchu ťažko a nečakane, ako úder do dverí uprostred noci. Presne tá. Ktorá pred pätnástimi rokmi zmizla v „šťastnej budúcnosti“ s Talianom, nechajúc šestročného Tomáša na rukách zmäteného otca a starých rodičov. „Navždy!“ stálo v tom jedinom lúčacom liste. Teraz sa vrátila. S prázdnymi rukami, ale nie s prázdnymi nádejami, pomyslela si Zuzana s ľadovou ťarchou pri srdci.
Stretnutie v prepychovej reštaurácii bolo divadlom v jednom dejstve. Sofia vtrhla ako ružový oblak šifónu a ťažkej, sladkasté parfumy.
Rozsypala perly utrpenia: „Hrozný sobáš!“, „On bol monštrum!“, „Tak som sa trápila po synčekovi!“.
Jej prsty, obklopené prsteňmi, sa neustále sŕzali k Miroslavovej ruke. „Miro, pamätáš, ako sme…?“ On sa sotva znateľne odtiahol, tvár — zdvorilá maska, ale Zuzana zbadala, ako sa napol. Tomáš na matku hľadel ako očarený, chytajúc každé slovo, každú slzičku, ktorá skanula na jej nalíčené riasy.
Prvý útok manipulácie prišiel hlboko v noci. Telefónny hovor prerušil ticho. Sofia na druhom konci vzlykala, prekrikujúc šum vody:
— Miro! Pomôž! Kúpelňa… tešenie prasklo! Voda tečie všade! Som sama… Neviem, čo robiť!
Miroslav mlčal, vstal, obliekol sa. Zuzana ležala v tme, počúvajúc jeho kroky. Vrátil sa po niekoľkých hodinách, cítil sa po ňom chlad a vlhkosť.
— Opravil si to? — ticho sa spýtala Zuzana.
— Tesniaci krúžek. Hlúposť. — Zhodil bundu, posadil sa na kraj postele. — Ona… prišla v uteráku. Hovorí, že voda zaliala celú šatňu. — V jeho hlase nebolo ani rozrušenia, ani rozpakov. Len unavená otravnosť. — Známy trik.
Potom prišla „tma“. Hovor cez deň, Sofin hlas, tenký a vystrašený:
— Miro, na schodisku… svetlo bliká! Ako v horore! Bojím sa vyjsť! Tomáš je na výuke… Nemôžem si kúpiť chleba!
Išiel. Kúpil chlieb. Žiarovka na schodisku naozaj blikala. Vymeniť ju bola hračka. Dvere jej apartmánu sa otvorili. Stála v priesvitnom župane, opretá o futrá.
— Môj zachopník! — zašepkala sladkým hlasom. — Prídeš dnu? Uvaríme kávu… Porozprávame sa… Ako kedysi?
Miroslav zdvorilo, ale pevne zavrtel hlavou:
— Neskoro. Zuzka čaká. A kofeín na bdenie nepotrebujem.
Odšiel, nechajúc ju stáť v dverách. Jej tvár na okamih skreslil zlosný výraz, rýchlo nahradený maskou bezmocnosti.
Vyvrcholením bol Tomášov telefón, trhaný panikou:
— Oco! Rýchlo! Mame je zle! Upadla… Hovorí, že jej tmavne pred očami! Ťažko dýcha!
Miroslav vyskočil, ale v jeho pohyboch nebola predošlá úzkosť. Prišiel. Sofia ležala na gauči v póze Raffaelovej Madony, jedna ruka dramaticky zakrývala človek, druhý — nedbale odhádzala lem saténového župana.
— Miro… — zašepkala, otvárajúc oči. — Tak som sa bála… Sama…
Nepriblížil sa. Pozrel na prázdnu fľašu na zemi. Zavolal záchranku. Kým čakali, spýtal sa Tomáša, pokojne, ako o počasí:
— Čo jedla? Pila?
— Mama povedala, že je to zo stresu… — rozpačito zamrmlal syn.
Lekári diagnostikovali banálne ľahké otravenie. Sofia sa snažila chytiť Miroslava za rukáv, keď odchádzal:
— Nenechaj ma… Tak sa bojím…
Jemne uvoľnil ruku.
V jeho očiach, keď sa stretol so Zuzanou doma, čítala nie súcit, ale unavené, horké opovrhnutie týmto lacným fraškom. „Známa hra,“ – povedal neskôr, sediac v kuchyni. – Len kulisy sú iné. Vždy hrala bezmocnú, keď niečo potrebovala. Pamätáš, ako som ti hovoril, že pred odchodom k tomu Talianovi zrazu „ochorela“ a „nevedela sa bez mojej podpory“? A potom — bum, list. Bol som jej barlou. Zlomila sa — našla si novú. Ale ja nie som barla, Zuzka. Nechcem a nebudem. Hlavne nie pre ňu.
Po fiasku s Miroslavom obrátila Sofia celú svoju pozornosť na Tomáša.
Jej sťažnosti boli hlasnejšie, slzy — hojnejšie, hlavne keď bol syn pri nej. „Tvoj otec ma odhodil ako handru!“, „Ona ho poštvala proti nám!“, „My sme rodina! Ona je tu cudzia!“. Slová ako jedovaté tŕne sa vpíjali do chlapcovho vedomia. Tomáš začal byť nepríjemný k Zuzane, jeho návštevy u otca sa stali výnimočnými a napätými. Raz dokonca prudko zabuchol dverami, keď otec odmietol pomôcť Sofii s „naliehavým“ prekladom nejakých dokladov.
— Prečo si taký krutý?! — vykríkol Tomáš, jeho tvár skreslená zranením. — Jej je zle! Je sama! Pláče!
Miroslav vstal. Zdalo sa, že je vyšší a pevnejší ako obvykle. Pokoj v jeho hlase bol hroznejší ako krik.
— Tomáš. Pomáham tvojej matke, keď je pomoc naozaj potrebná. Nie som povinný byť jej manželom, psychológom ani sluhSofia nakoniec zmizla z ich životov ako tma pred úsvitom, keď pochopila, že jej hry už nikto nenaslúcha.
