Návrat
Zuzane prišlo zle už na železničnej stanici.
Ledva stihla dobehnúť k odpadkovému košu a teraz, zhrbená, cítila, ako si drahý kabát špiní o ten liatinový, zamrznutý okraj
Slečna, cítite sa dobre? ozvalo sa k nej prívetivé, bratislavské nárečie.
Nechajte ma
Zuzana sa narovnala. Okolo nej ako v nemom filme plynuli ľudia v páperových bundách, s taškami od trhoviska, sieťkami zo zemiakmi.
Vo vzduchu bol cítiť pach nafty, lacného tabaku a tú špecifickú provinčnú zatuchlinu, z ktorej ju vždy bolela hlava.
Ten Bratislavu vždy neznášala. Čistou, prenikavou nenávisťou človeka, ktorý pred pätnástimi rokmi z mesta ušiel a urobil všetko, aby nikdy nenatrafil späť domov.
Zazvonil mobil.
Otec.
Zuzka, kde si? Som tu na aute, čakám ťa.
Vezmem si taxi, odsekla. Neprichádzaj. Diktuj adresu nemocnice.
Ale veď mamka už nie je v nemocnici. Prepustili ju včera. Tlak jej klesol, povedali, že sa má liečiť doma. Prídem po teba
Doma?! Zuzane stislo čeľusť. To si robíte srandu? Ja som prišla kvôli niečomu takému?
Zuzka, nehreš sa! Mamka na teba čaká. Upiekla pagáče.
Aké pagáče, preboha?!
Zložila.
***
Dom, v ktorom vyrastala, sa zdal ešte menší.
Zuzana stála na schodoch a pozerala na ošúchané dvere, obité koženkou. Susedova mačka sa jej obtierala o nohy a na čižmách jej ostali chumáče srsti. Vo vzduchu rozvoniavali kapustnica, mačky a niečo sladké. Vždy tu tak voňalo.
Vošla bez zaklopania.
Mama sedela v kuchyni. Zmenšená, so sprogavenými vlasmi, v vypratanej zástere, spod ktorej trčala nočná košeľa. Keď zbadala dcéru, plesla rukami a tvár jej rozžiarila šťastím aj vínnou výčitkou.
Zuzanka! Dcérka moja! Myslela som, že prídeš až večer
Vravela som, nech klameš. Nevyzula sa. Zostala stáť v predsieni v čižmách. Vieš, že prichádzam o kontrakt? Strávila som noc vo vlaku, len aby som ťa navštívila na JIS-ke, a ty tu pečieš pagáče?
Mama sklopila zrak. Ruky jej padli do lona.
Zuzka, prepáč. Nechcela som ťa vystrašiť. Len tlak veď vieš. Ale tak som sa na teba tešila
To sa volá klamstvo. Zhodila čižmy a hodila ich do kúta. Kde máš tlakomer? Zmeriam ti tlak a idem do hotela. Tu spať nebudem.
Dcérka, zostaň
Mami, máš deravú toaletu, radiátor ledva hreje, a spoza steny sú len nadávky. Neviem tu byť. Nedokážem to.
Vošla do kuchyne, sadla si za stôl. Na stole stála misa s pagáčmi čerstvými, ešte teplými. Ani ich nevnímala.
Daj tlakomer.
Mama odniesla starý ručný tlakomer s gumovou pumpou.
To čo je? ohradila sa Zuzana. Nemáš peniaze na normálny tlakomer? Veď som ti už posielala.
Odložila som ich. Na účet ti, ak by niečo bolo.
Pane Bože
Napumpovala tlakomer. Čísla sa jej mykali pred očami.
Stosedemdesiat na deväťdesiat. Ty si dosolila polievku lyžicou?
Dala som štipku
Dobre. Zajtra ti kúpim nové tabletky. A lepší tlakomer. Teraz som unavená. Kde môžem prespať?
Mama začala rozhadzovať periny. Zuzana sedela pri okne a v duchu si vravela: Len sa tu nezasekni. Len ráno odísť.
***
V noci nespala.
Gauč bol krátky, pružiny hriali do chrbta a spoza steny sa ozýval rev a potom bitka. Počula ženské výkriky a vulgárne nadávky mužov.
Ležala a dívala sa do stropu. Tam bola prasklina. Pamätala si ju z detstva. Vtedy jej pripomínala blesk. Dnes len, že byt sa rozpadáva.
Nad ránom predsa zaspala. A sníval sa jej sen že je malá a s mamou idú na trh. Mama jej kúpi šišku s lekvárom, horúcu, posypanú cukrom. Zuzana je šťastná.
Prebudila sa na to, ako plače.
Slzy jej stekali po tvári a nevedela ich zastaviť. Ležala a utierala si oči rohom plachty.
Za stenou už bolo ticho. Tiekli len hodiny. Tie staručké, čo mama už toľkokrát sľubovala vyhodiť.
Zuzka? ozvalo sa spoza dverí. Spíš?
Nespím, zachripela.
Máš návštevu.
Kto?
Neviem. Nejaké dievča. Povedala, že sa volá Lívia. Nepamätáš si ju?
Zuzana sa posadila. Lívia? Aká Lívia?
Navliekla si župan a vyšla.
Stála tam Lívia. Tá, s ktorou boli kedysi najlepšie kamarátky v škole. Tú opustila bez rozlúčky, keď odišla do Prahy.
Lívia sa takmer nezmenila. Stále tie svetlé vlasy v cope, jamky v lícach. Len oči zmatneli a pod nimi tmavé kruhy.
Ahoj, usmiala sa Lívia. Mamka mi vravela, že si prišla. Tak som si povedala, prídem sa pozrieť. Pätnásť rokov, čo sme sa nevideli.
Zuzana zneistela. Chcela niečo pichľavé odseknúť, niečo ako ako si ma našla? alebo ja som zaneprázdnená, ale nedokázala to.
Poď dnu, kývla.
Usadili sa v kuchyni. Mama, cítiac, že zavadzia, odišla k susede. Lívia pila čaj, obopínajúc hrnček dlaňami.
Som vydatá, pochválila sa. Mám dcérku, sedem rokov. Volá sa Tamarka. O chvíľku nastupuje do školy.
Gratulujem, kývla Zuzana.
A ty? spýtala sa Lívia. V Prahe je dobre?
Dá sa.
Máš muža?
Mala som.
Prečo nie už?
Zuzana mykla plecami. Nechcelo sa jej hovoriť, že manžel ju opustil kvôli inej. Že byt, auto, kariéra to všetko neutíši prázdno. Že je sama. Celkom sama.
Nepasovali sme si, povedala.
Lívia prikývla, odmlčala sa. A potom nečakane dodala:
Odpustila som ti…
Čo? prekvapila sa Zuzana.
Čo asi? Odišla si bez rozlúčky. Boli sme ako sestry, delili sme sa o tajomstvá. Potom si odišla a ticho. Najprv som plakala, potom sa hnevala, a potom pochopila: tak to asi malo byť. Ty si budovala život. Ja tiež. A teraz tu sedíme a pijeme čaj. A som rada, že ťa vidím.
Zuzanu pichlo pri srdci. Otočila sa k oknu.
Lívia, bola som hlúpa. Prepáč.
Jasné, to sa stáva, usmiala sa.
Rozprávali sa do večera. Lívia rozprávala o mužovi (robí v továrni, pije, ale je dobrosrdečný), o Tamarke (kreslí celý byt), o tom, ako žijú. Zuzana ju počúvala a uvedomila si, že ju to zaujíma. Úprimne.
Počuj, spýtala sa Lívia, keď sa lúčila. Nechceš prísť zajtra k nám na večeru? Uvarím boršč. Uvidíš Tamarku.
Neviem
Príď, chytila ju za ruku. Tvoja mama vravela, že si tu do stredy. Aspoň chvíľu budeme spolu. Zaspomíname na mladosť.
Zuzana prikývla.
***
Na druhý deň sa vybrala do lekárne.
Musela kúpiť mame lieky, slušný tlakomer a ešte čosi-extra. Kráčala po meste, obzerala sa okolo seba a zrazu jej to tu neprišlo až také depresívne. Stromy pod inovaťou, deti na sánkach, starenky na lavičkách. Bežný život.
V lekárni bola rada. Zuzana sa postavila na koniec. Pred ňou stála žena v starom kabáte s taškou nákupu a ťažko dýchala.
Je vám dobre? spýtala sa Zuzana.
Nič to, dcéra. Srdce pobolieva. Kúpim tabletku a prejde.
Zuzana ju pozornejšie preskenovala. Bola bledá, pery fialové, na čele pot.
Sadnite si. Kúpim vám to. Čo potrebujete?
Nitroglycerín, zlatko. Vďaka ti za dobro.
Zuzana kúpila liek, podala jej. Žena si vzala tabletku, zavrela oči. O chvíľu sa jej uľavilo.
Ďakujem, krásavica moja. Ty nie si odtiaľto, že?
Ale som, povedala Zuzana a prekvapene zistila, že je to pravda. Tu som sa narodila.
Vyšla z lekárne a usmiala sa.
***
Večer išla k Lívii domov.
Bývali v paneláku, na piatom poschodí bez výťahu. Zuzana pošmykla schodmi, premýšľajúc: Bože, aká som odvykla na tieto vchody.
Dnes jej to však neprekážalo.
Otvorila jej drobná, svetlovlasá dievčina s obrovskými očami.
Vy ste teta Zuzka? spýtala sa. Mama povedala, že vás mám vyčkať.
Áno, prikývla Zuzana.
Ja som Tamarka. Poďte ďalej. Dnes je boršč.
V byte bolo stroho, ale čisto. Stará nábytok, vyblednuté tapety, detské kresby na stenách. Voňalo borščom a koláčmi.
Lívia sa naháňala pri sporáku.
No poď, vyzleč sa. Ideme jesť. Tamarka, prines lyžice.
Sadli si za stôl. Zuzana jedla boršč a cítila vnútorné teplo. Už dávno sa tak dobre nenajedla. Dlho nesedela v takejto obyčajnej spoločnosti, bez výziev a pretvárky.
Nakreslíš mi niečo? spýtala sa Tamarky.
Dievčatko sa na ňu vážne zahľadelo a prikývlo.
Si pekná. Nakreslím ťa.
Dobre, usmiala sa Zuzana.
Tamarka si doniesla album a pastelky a pustila sa kresliť.
Zuzana pila čaj s malinovým lekvárom a rozprávala sa s Líviou.
Máš deti? spýtala sa Tamarka, neodtrhnúc pohľad od kresby.
Nie, priznala Zuzana. Nevyšlo to.
Prečo?
Tamarka! okríkla Lívia.
To nič, usmiala sa Zuzana. Jednoducho to nie je každému súdené.
Ale nebuď smutná, vážne povedala Tamarka, ešte si mladá. Raz sa to podarí.
Zuzana sa zasmiala.
Ďakujem ti, drobec.
Tamarka jej podala obrázok. Bola na ňom žena v dlhých šatách a s korunkou na hlave, okolo nej kvety.
To si ty, vysvetlila Tamarka. Si ako princezná. Ale smutná. Ja ti tam dokreslím slniečko a budeš veselá.
Zuzanu zahrialo pri srdci.
Ďakujem, zlatko, zavesím si tvoj obrázok u seba doma, v Prahe. Platí?
Platí, usmiala sa Tamarka. Prídeš ešte?
Prídem, sľúbila Zuzana. A pocítila, že to myslí vážne.
***
Domov k mame sa vrátila neskoro večer. Mama bola hore a čakala.
Ako bolo? spýtala sa.
Dobre, mami. Veľmi dobre.
Sadla si k nej, vzala ju za ruku. Bola teplá, drsná, s fľakmi od veku.
Prepáč mi všetko, mami.
Ale prosím ťa, za čo?
Že zasekla sa Zuzana. Že som sa za vás hanbila. Za toto mesto. Aj za seba. Myslela som, že som lepšia, pretože som odišla. Ale mala som len strach.
Mama mlčala. Hladila ju po vlasoch ako kedysi.
Ty si neutiekla, Zuzanka. Ty si prežila. Tu to vtedy bolo buď odídeš, alebo ťa to zlomí. Urobila si dobre. Len na nás nezabudni.
Nezabudnem. Sľubujem.
***
Ráno sa Zuzana chystala odísť.
Otec ju zaniesol na stanicu. Mama stála na peróne, drobná v starom kabáte, a mávala.
Zuzana sedela v kupé a cítila, ako jej zviera srdce.
Ty otec odkašľal. Chodievaj. Sme tu s mamou, ale veční nie sme.
Prídem, oci. Sľubujem.
Sadla si k oknu. Vytiahla mobil správa od Lívie: Nezabudni, príď zasa. Tamarka sa pýta, kedy teta Zuzka zase príde. Má ťa rada.
Zuzana sa usmiala a odložila telefón.
Vlak sa pohol. Vonku sa mihali šedé paneláky, garáže, zasnežené polia. A zrazu si uvedomila, že jej nebolí hlava. Neprišlo jej zle. Nechcela privrieť oči a tváriť sa, že nič z toho neexistuje.
Vytiahla z tašky Tamarkin obrázok. Rozprestrel sa jej na kolenách: princezná s korunkou, kvety, žlté nedokreslené slnko.
Zuzana pozrela von. Nad poľom vychádzalo práve slnko. Veľké, červené, ozajstné.
***
O týždeň poslala Líviinej rodine peniaze. Len tak. Pre Tamarku na farbičky, krúžky.
Lívia ich dlho odmietala, ale Zuzana trvala na svojom.
A o polroka sa do rodného mesta vrátila. Sama, bez upozornenia. Kúpila lístok a prišla.
Sedeli opäť so smiechom v kuchyni Zuzana, Lívia a Tamarka. Jedli boršč, rozprávali sa. A Zuzana vedela, že toto je šťastie. Byť pre niekoho dôležitý úplne obyčajne, od srdca.
Život jej ukázal, že domov a láska sa skrývajú v obyčajných chvíľach a že naozajstné šťastie nespočíva v úteku, ale v návrate.
