Návrat
Zuzane sa urobilo zle ešte na peróne.
Ledva stihla dobehnúť k smetnému košu a teraz sa, zhrbená, opierala o jeho liatinový, zamrznutý okraj, cítila, ako si drahý kabát zašpinila o špinavý povrch…
Slečna, je vám zle? ozval sa teplý, trenčiansky prízvuk.
Choďte preč…
Zuzana sa narovnala. Okolo nej, akoby v nemom filme, prechádzali ľudia v zimných bundách, s taškami, s vreckami zemiakov.
Vo vzduchu bol cítiť zápach nafty, lacného tabaku a toho zvláštneho vidieckeho puchu, z ktorého ju vždy rozbolela hlava.
Nenávidela toto mesto. Nenávidela ho chladnou, sterilnou nenávisťou niekoho, kto z neho utiekol pätnásť rokov dozadu a urobil všetko preto, aby zabudol cestu späť.
Mobil zavibroval.
Otec.
Zuzi, kde si? Už som s autom, čakám ťa.
Ja pôjdem taxíkom, odvetila ostro. Nepotrebuješ ma vyzdvihovať. Nadiktuj mi adresu nemocnice.
Ale veď mama už domov pustili. Včera, vraj nízky tlak, liečte sa doma povedali. Ja prídem po teba…
Ona je doma? Zuzane stislo sánky. To si robíte srandu? Ja kvôli takejto malichernosti cestujem sem?
Zuzi, nehnevaj sa. Mama sa na teba teší. Aj pagáče napiekla.
Aké pagáče, preboha?!
Zložila mobil.
***
Dom, v ktorom vyrastala, sa jej zdal ešte menší.
Zuzana stála vo vchode a pozerala na ošúchané, koženkou potiahnuté dvere. Susedova mačka sa jej už obtierala o nohy, nechávajúc na čižmách srsť. Vo vzduchu to vonialo kapustnicou, mačkami a niečím sladkým. Vždy to tu tak voňalo. Vždy.
Vošla bez klopania.
Mama sedela v kuchyni. Drobnučká, šedivá, v vyblednutom župane, z ktorého trčala nočná košeľa.
Keď ju mama zbadala, zatrepotala rukami a v tvári mala takú radosť aj vinu, že Zuzane stislo žalúdok.
Zuzanka! Dcéra moja! Ja som myslela, že prídeš až večer…
Prvýkrát som ťa prosila, aby si neklamala. Zuzana sa nevyzula. Zostala stáť v chodbe v čižmách. Uvedomuješ si, že mi padá kontrakt? Cestovala som noc vo vlaku, aby som ťa navštívila na ARO, a ty… pečieš pagáče?
Mama zvädla. Ruky jej klesli.
Zuzanka, prepáč. Nechcela som ťa vyplašiť. Len tlak mi klesol, ničoho vážneho. Ale tak som sa už na teba tešila…
To sa volá klamstvo. Zuzana si stiahla čižmy a hodila ich do kúta. No dobre. Kde máš tlakomer? Odmeriame a ja pôjdem do hotela. Tu prespať nemienim.
Dcérka, zostaň aspoň dnes…
Mami, splachovač vytieka, radiátory sotva hrejú, susedia za stenou nadávajú, až sa steny trasú. Nedokážem tu ostať. Ani chvíľu.
Prešla do kuchyne a sadla si za stôl. Na stole tanier s pagáčmi – voňavé, ešte teplé. Zuzana ani nepozrela.
Daj ten tlakomer.
Mama doniesla starý, mechanický, s gumovou balónikou.
To ešte máš čo? Zuzana pokrčila nos. Nemáš peniaze na nový? Veď som ti ich posielala.
Odložila som ich na knižku. Tebe. Keby niečo.
Ach, mama…
Zuzana natiahla tlakomer. Čísla jej lietali pred očami.
Sto šesťdesiat na deväťdesiat. Čo si, lyžicou solíš?
Trošku som sa najedla…
No nič. Zajtra kúpim normálne lieky. A nový tlakomer. Teraz som unavená. Kde môžem prespať?
Mama sa rozbehla chystať posteľ. Zuzana sedela v kuchyni, pozerala z okna na šedé paneláky a myslela len na jedno: Len tu neuviaznem. Len nech ráno zmiznem.
***
V noci Zuzana nespala.
Rohová pohovka bola krátka, pružiny sa jej vryli do chrbta, spoza múru sa hádali susedia, potom aj bili. Jasne počula, ako žena piští a muž nadáva najhoršími slovami.
Zuzana ležala a hľadela na strop. Bola tam trhlina. Pamätala si ju od detstva. Voľakedy jej pripomínala blesk. Teraz jej len pripomínala, že dom sa rozpadá.
K ránu na chvíľu zadriemala. Snívalo sa jej, že je malá a s mamou idú na trh, kde jej mama kúpi lekvárový koláč. Horúci, posypaný cukrom. Zuzana šťastne kráčala vedľa mamy.
Zobudila sa na to, že plače.
Slzy jej stekali po lícach, a ona im nevedela zabrániť. Ležala a ticho vzlykala do rohu prestieradla.
Za stenou už bolo ticho. Len hodiny tikali. Tie staré, čo ich mama sľubovala vyhadzovať.
Zuzana? ozvalo sa spoza dverí. Spíš?
Nespím, zachrapčala Zuzana.
Máš tu návštevu.
Koho?
Nejaká dievčina, volá sa Marianna. Nepamätáš sa?
Zuzana sa posadila. Marianna? Aká Marianna?
Prehodila župan a vyšla z izby.
Pred ňou stála Marianna, jej najlepšia kamarátka zo základnej školy, ktorú Zuzana opustila bez rozlúčky, keď odchádzala do Bratislavy.
Marianna sa takmer nezmenila. Tie isté bledé vlasy v cope, tie isté jamky v lícach. Len oči vyhasli a pod nimi mala tmavé kruhy.
Ahoj, povedala Marianna. Tvoja mama mi vravela, že si doma. Tak som si povedala, že sa zastavím. Pätnásť rokov sme sa nevideli.
Zuzana zostala zaskočená. Chcela niečo pichľavé, že ako ma našla alebo že nemám čas, ale nakoniec nevedela povedať nič.
Poď dnu, špitla.
Usadili sa v kuchyni. Mama, pochopiac, že má odísť, zavrela sa k susede. Marianna popíjala čaj, rukami si zohrievala šálku.
Vydatá som, oznámila. Dcérka, sedem rokov. Alenka. Onedlho pôjde do školy.
Gratulujem, prikývla Zuzana.
A ty? Ako sa ti žije v Bratislave?
Dobre.
Manžela máš?
Mala som.
Prečo len mala?
Zuzana mykla plecami. Nechcelo sa jej hovoriť, že muž odišiel za inou. Že byt, auto, kariéra nezohrievajú v noci. Že je sama. Celkom sama.
Nepasovali sme si povahou, povedala.
Marianna pochopila. Odmlčala sa na chvíľu. Potom zrazu prehovorila:
Vieš, ja som ti odpustila…
Čože? zatrepotala Zuzana.
No že čo? Odišla si bez rozlúčky, ani si mi nenapísala. My sme si predsa boli ako sestry, všetko sme si hovorili. A ty sa zrazu vyparíš. Najskôr som plakala, potom som bola nahnevaná, ale potom som pochopila, že keď chcela, tak musela. Každý si musel zariadiť život. No sedíme tu, pijeme čaj a som rada, že ťa vidím.
Zuzane zvlhli oči. Otočila sa k oknu.
Mari, ja som bola sprostá. Prepáč mi.
Neboj, usmiala sa Marianna. Stáva sa.
Rozhovorili sa do večera. Marianna rozprávala o mužovi (pracuje v strojárňach, je popíjač, ale nie je zlý), o dcérke (talent na kreslenie, stena je jej plátno), o živote v meste. Zuzana počúvala a zrazu si uvedomila, že ju to zaujíma. Skutočne.
Vieš čo, povedala Marianna, keď sa už chystala domov, príď zajtra k nám na večeru. Navarím boršč. A Alenku spoznáš.
Neviem…
Príď, chytila ju za ruku Marianna. Tvoja mama povedala, že si do stredy. Aspoň budeme spolu. Zaspomíname na mladosť.
Zuzana prikývla.
***
Na druhý deň išla Zuzana do lekárne.
Chcela mame kúpiť tabletky, dobrý tlakomer a možno ešte niečo, čo sa bude doma hodiť. Kráčala ulicami a začínalo si všímať, že mesto nie je také zlé. Stromy pokryté inovaťou, deti sánkujú, babičky klábosia na lavičke. Obyčajný život.
V lekárni bola rada. Postavila sa na koniec. Pred ňou stála žena v starom kabáte, s nákupnou taškou. Žena sa presúvala z nohy na nohu a ťažko dýchala.
Nie je vám zle? oslovila Zuzana.
Nič to, dievča. Srdce pobolieva. Kúpim si tabletku a bude dobre.
Zuzana si ju lepšie obzrela. Bola bledá, pery mala modrasté, na čele pot.
Sadnite si, povedala ticho. Ja vám liek kúpim. Čo potrebujete?
Nitroglycerín, dcérka. Ďakujem ti, zlaté dieťa.
Zuzana kúpila liek, podala žene. Tá vzala tabletku, zavrela oči. Po chvíli sa jej uľavilo.
Vďaka, krásavica. Ty nie si odtiaľto, však?
Som, povedala nečakane Zuzana. Tu som sa narodila.
Vyšla z lekárne a usmiala sa.
***
Večer šla k Marianny.
Marianna bývala v paneláku na piatom poschodí bez výťahu. Zuzana šliapala po rozmlátených schodoch a myslela si: Bože, aká som odvykla od týchto vchodov.
Dnes ju to však neotravovalo.
Otvorila jej dievčatko útle, svetlovlasé, so širokými očami.
Vy ste teta Zuzana? opýtala sa. Mama povedala, že vás mám čakať.
Som teta Zuzana, pousmiala sa Zuzana.
Ja som Alenka. Poďte, dnes je boršč.
V ich byte bolo skromne, ale čisto. Starý nábytok, vyblednuté tapety, na stenách kresby. Všade vôňa boršču a koláčov.
Marianna rozvoniavala v kuchyni.
Oj, Zuzi! Sadni si, vyzuj sa. Ideme jesť. Alenka, prines lyžičky.
Sadli si za stôl. Zuzana ochutnala boršč a cítila, ako sa v nej rozlieva teplo. Dávno nejedla také niečo. Dávno necítila tú jednoduchú pohodu v kruhu obyčajných ľudí.
Nakreslíš mi niečo, poprosila Alenku.
Dievčatko na Zuzanu chvíľku pozrelo a súhlasilo:
Ste pekná. Nakreslím vás.
Tak poď teda, usmiala sa Zuzana.
Alenka si doniesla zošit a pastelky. Začala kresliť.
Zuzana pila čaj s višňovým lekvárom a zhovárala sa s Mariannou.
A ty máš deti? opýtala sa zrazu Alenka bez toho, aby zdvihla hlavu.
Nie, odpovedala Zuzana. Nevyšlo to.
Prečo?
Alenka! zahriakla ju mama.
Nič to, usmiala sa Zuzana. Tak to niekedy býva, Alenka. Nie každému sa podarí.
Nezúfajte, povedala vážne dievčina, ste ešte mladá. Všetko môžete stihnúť.
Zuzana sa rozosmiala.
Ďakujem ti, zlatko.
Alenka jej podala obrázok. Bola na ňom žena v dlhých šatách s korunkou a okolo nej kvety.
To ste vy, vysvetlila Alenka. Ste ako princezná, len smutná. Kreslím slniečko, budete veselá.
Zuzane sa stiahol hrtan.
Ďakujem ti, dievčatko, obrázok si odnesiem do Bratislavy, zavesím si ho doma. Dobre?
Dobre, prikývla Alenka. Prídete ešte niekedy?
Určite prídem, sľúbila Zuzana. A vedela, že prvý raz to myslí vážne.
***
Domov sa vrátila neskoro večer. Mama nespala, čakala.
Ako bolo? opýtala sa.
Dobre, mama. Veľmi dobre.
Zuzana si sadla vedľa nej, chytila ju za ruku. Bola teplá, drsná, posiata škvrnami.
Prepáč mi, mama. Za všetko.
Ale prosím, dcérka. Za čo?
Za to, že som… zalomila hlas. Za to, že som sa za vás hanbila. Za toto mesto. Aj za seba. Myslela som, že som niečo viac, lebo som odišla. Ale nie som. Len som utiekla.
Mama mlčala. Hladila ju po vlasoch ako kedysi.
Neušla si, Zuzanka. Prežila si. Tu sa dalo len odísť alebo upiť. Dobre si urobila, že si išla skúsiť šťastie. Len na nás nezabudni.
Nezabudnem, zašepkala Zuzana. Sľubujem.
***
Ráno Zuzana odchádza.
Otec ju odviezol na stanicu. Mama stojí na peróne, maličká, vo svojom starom kabáte, kýva rukou.
Zuzana cez okno cíti, ako jej zviera hrdlo.
Tak… otec zakašle Príď častejšie. My už s mamou nie sme najmladší.
Prídem, oci. Naozaj.
Usadila sa vo vlaku, našla svoje miesto. V telefóne správa od Marianny: Určite príď znova. Alenka sa pýtala, kedy príde teta Zuzana. Veľmi si ťa oblúbila.
Zuzana sa usmeje a schová mobil do tašky.
Vlak sa pohol. Za oknom sa mihali šedé paneláky, garáže, zasnežené polia. A zrazu si uvedomila, že tentoraz ju hlava nebolí. Netrápi ju žalúdok. Nepotrebuje zavrieť oči a tváriť sa, že nič neexistuje.
Zošit od Alenky vybrala z tašky. Rozprestrela obrázok. Princezná, korunka, kvety, domalované slniečko.
Zuzana sa pozrie von. Nad polom stúpa slnko. Veľké, červené, skutočné.
***
O týždeň poslala Zuzana Marianny peniaze. Len tak. Pre Alenku: na kreslenie, na krúžky.
Marianna nechcela prijať, ale Zuzana trvala na svojom.
A o pol roka sa znovu vybrala do rodného mesta. Sama. Bez ohlásenia. Kúpila lístok a prišla.
Sedeli v kuchyni tri: Zuzana, Marianna, Alenka. Jedli boršč a rozprávali sa. Zuzana myslela na to, že možno toto je šťastie. Že niekto vás jednoducho potrebuje. Len takV ten večer, keď už bol stôl odložený, Alenka si prišla k Zuzane sadnúť do lona. Obvinula ju detskými rukami okolo krku a zašepkala:
Ste moja princezná-teta.
Zuzana sa nadýchla a zacítila jej vlásky voňajúce mydlom a nedeľným pokojom. Pozrela na Mariannu aj ona sa usmievala, ticho a vďačne, akoby medzi nimi prebehlo staré dávne porozumenie, čo roky nezotrie. Nebolo treba veľkých slov stačila im prítomnosť. V kuchyni, kde sa minuli roky a znova našlo detstvo, rástlo slnko aj v zime.
A tej noci, keď všetko stíchlo, vyšla Zuzana na balkón a dlho pozerala na žlté svetlá v oknách domov, kde spali ľudia, ktorých už nemusela zahanbene míňať. Vlastnému odrazu v skle potichu povedala:
Som doma.
A vedela, že čokoľvek ju čaká v Bratislave či kdekoľvek inde, do tohto mesta sa už nebude vracať s úzkosťou, ale s láskou.
A možno jedného dňa prizve Mariannu a Alenku aj k sebe, možno im ukáže svoje nové svety alebo ich nechá, nech jej ukazujú každý rok tie staré. Lebo návraty, to sú drobné zázraky, ktoré menia všetko: aj princeznú v obyčajnú ženu, aj stratené dievča vo vlastnú matku, aj cudzinca v domáceho.
V tú noc Zuzana zaspala pokojne, so slniečkom v srdci a viac už nikdy nezabudla cestu domov.
