Po neskutocnom rozlúčení s milenkou nežným bozkom, Ján Kováč si sadol do auta a vyrazil domov. Na chvíľu sa zastal pred vchodom, zhlboka sa nadýchol a v duchu opakoval slová, ktoré povie manželke. Vyšiel po schodoch a odomkol dvere.
“Čau,” povedal Ján. “Zuzana, si doma?”
“Som,” odpovedala manželka bez emocie. “Ahoj. Tak čo, mam usmažiť rezeň?”
Ján si sľúbil, že bude priamy, rozhodný, bez okľuk skutočný chlap! Bola chvíľa skončiť tento dvojitý život, kým ešte cítil teplo milenkiných pier, kým ho znova nepolkla každodennosť.
“Zuzana,” odkašlal si a upravil hlas. “Prišiel som ti povedať že sa musíme rozísť.”
Správa bola prijatá s až desivým kľudom. Zuzana nebola žena, ktorá by sa ľahko rozčúlila. Kedysi ju preto Ján prezýval “Zuzana Ľadová”.
“Čo tým myslíš?” opýtala sa, stojac v kuchynských dverách. “Nemám smažiť rezeň?”
“To je na tebe,” povedal Ján. “Ak chceš, smaž, ak nie, nechaj. Ja odchádzam. Za inou.”
Väčšina žien by reagovala obdivom, možno by po manželovi hodila panvicu. Ale Zuzana nebola ako väčšina.
“To je teda tragédia,” zamrmlala. “Priniesol si moje topánky zo záhradky?”
“Nepriniesol,” priznal prekvapene. “Ak je to také dôležité, môžem ísť teraz!”
“Pozri sa,” zamrmlala Zuzana. “Vždy si bol taký, Ján. Pošleš blázna pre topánky a prinesie ti staré.”
Ján sa cítil urazený. Drama, ktoré si predstavoval, sa rozpadalo. Kde boli slzy, krik, svätý hnev? Ale čo iné čakať od ženy so studenou krvou ako Zuzana Ľadová?
“Nepočuješ ma, Zuzana!” zvýšil hlas. “Hovorím ti, ťa opúšťam pre inú, a ty rozprávaš o topánkach!”
“Presne tak,” odpovedala. “Na rozdiel odo mňa, ty môžeš ísť kamkoľvek. Tvoje topánky nie sú v opravárni. Čo ti bráni?”
Žili spolu roky, ale Ján nikdy nevedel rozlíšiť, kedy Zuzana hovorí vážne a kedy si robí srandu. Na začiatku ho práve tá chladná rozvážnosť priťahovala. A samozrejme jej pevná krása a praktický zmysel.
Zuzana bola solídna, lojálna a neochvejná ako kus žuly. Ale teraz Ján miloval inú. Miloval s vášňou, hriechom a sladkosťou! Bola chvíľa pretrhnúť putá a vyjsť do nového života.
“A teda, Zuzana,” vyhlásil vážne, s horkosťou v hlase. “Som ti vďačný za všetko, ale odchádzam, pretože milujem inú. Teba už nemilujem.”
“Úžasné,” povedala Zuzana ticho. “Nemiluje ma, chudáčik. Moja mama milovala suseda, otec domino a borovičku. A pozri sa, aká skvelá žena zo mňa vyrástla.”
Vedel, že hádať sa so Zuzanou nemá zmysel. Každé jej slovo bolo ťažké ako kameň. Zápal v ňom ochladol a už nemal chuť na konflikt.
“Zuzana, ty si naozaj úžasná,” povedal trpko. “Ale ja milujem inú. S vášňou, hriechom a sladkosťou. A odchádzam, chápeš?”
“Akú inú?” opýtala sa manželka. “Táňu Kováčovú, čo?”
Ján ustúpil. Pred rokom mal s Táňou krátky románik, ale nikdy by ho nenapadlo, že o nej Zuzana vie!
“Ako vieš o nej?” začal, ale zarazil sa. “No to je jedno. Nie, Zuzana, nie je to Kováčová.”
Zuzana sa zívlila.
“Tak potom Sandra Poláková? Za tou si išiel?”
Jána prebehol mráz. Aj so Sandrou mal v minulosti pomer. Ale ak Zuzana vedela, prečo nič nepovedala? Samozrejme, bola ako pevnosť nikdy nič neprezradila.
“Znova si vedla,” trval na svojom Ján. “Nie je to Poláková ani Kováčová. Je to iná, úžasná, láska môjho života. Neviem bez nej žiť a odchádzam. A nesnaž sa ma zastaviť!”
“Tak potom to musí byť Mária,” uzavrela Zuzana. “Ach, Ján, Ján si naozaj hlupák. Tvoje veľké tajomstvo. Láska tvojho života Mária Šimonová, tridsaťpäť rokov, jedno dieťa, dva potraty Mám pravdu?”
Ján sa chytil za hlavu. Trafila presne! Jeho románik bol s Máriou.
“Ako?” zajíkal sa. “Kto ti povedal? Špiónka si ma?”
“Logické, Ján,” odpovedala Zuzana. “Vieš, že som gynekologička. Vyšetrila som polovicu žien v meste, kým ty si poznal len malú časť. Stačí mi pohľad, aby som vedela, kde si bol, ty hlupák!”
Ján sa zhlboka nadýchol, snažiac sa zachovať dôstojnosť.
“Dobre, predpokladajme, že si trafila!” vyhlásil hrdý. “Aj keby to bola Mária, nič to nemení. Odchádzam.”
“Si fakt hlúpy, Ján,” vzdychla Zuzana. “Mohol si sa opýtať. Navyše, na nej nie je nič výnimočné, je ako všetky a hovorím to ako lekárka. Videl si zdravotný záznam svojej lásky?”
“N-nie,” priznal.
“No tak. Prv”Tak si umy ruky a počkať, kým ti nájdem niekoho poriadneho,” povedala Zuzana a otočila sa k sporáku, zatiaľ čo Ján zostal stáť ako oparený, s pocitom, že jeho veľký dramatický odchod skončil ešte predtým, ako naozaj začal.
