Vrátili sme sa do starej babičkinej domovnosti… a už tam bývala iná rodina
Bolo to jedno z tých ráno, keď sa prebudíte s ťarchou na duši a nešťastím, ktoré sa vám prilepí ako mokrý sneh. Ležala som v posteli v nocnej košeli premočenej potom, hoci v našom byte v Košiciach býva v zime vždy chladno. Snívalo sa mi o babičke. O mojej zosnulej babičke Márii, s ktorou som strávila tie najkrajšie detské prázdniny v dedinke pri Spišskej Novej Vsi. Sedela na lavici pri kachliach, teplo z nich prenikalo až do kostí, a hľadela na mňa so smútkom v očiach.
„Čože, vnučka, stále za mnou neprídeš? Už si ma zabudla?“
Zobudila som sa s guľou v hrdle. Pocit viny ma tížil ako ťažký kameň. Obrátila som sa na manžela ležiaceho vedľa a pevne som povedala:
„Jano, dnes ideme do dediny. K babičke. Na cintorín.“
Samozrejme, bol prekvapený – vonku husto padal sneh a cesta bola ďaleká. Ale neodporoval. Rýchlo sme sa pripravili, do auta hodili termosku, pár obložených chlebov a deku. Do dediny sme sa trmácali takmer štyri hodiny – cesta bola zákerná, ale moja túžba bola silnejšia.
Na cintorín sme išli peši – chodník neexistoval, len vysoké závane. Keď sme prišli k babičkinmu hrobu, srdce sa mi stislo: zlomená lipa ležala priamo na pomníku. S Jánom sme takmer hodinu upratovali sneh, odstraňovali konáre a všetko dávali do poriadku. Zapálila som sviečku, v duchu sa rozlúčila… A vtom mi napadlo:
„Poďme sa pozrieť na dom. Uvidíme, ako vyzerá. Veď babička nám ho odkázala.“
Manžel súhlasil. Bolo to vyše roka, čo sme tam neboli. Očakávala som zasnežený dvor, zamrznuté okná a prázdnotu v stenách. No to, čo sme videli, nás ohromilo: v dome svietilo svetlo, z komína sa dymilo a k zápražiu viedla odhrabáná cestička. Zrazu som prudko zabrzdila.
„Kto to tam je?…“ potichu zašepkal Ján.
Vymenili sme si pohľady, vystúpili z auta a priblížili sa. Zaklopala som. Za chvíľu sa dvere otvorili. Na prahu stála mladá žena. A zza nej vykúkla asi šestročná dievčina.
„Dobrý deň!“ zvonko pozdravila.
S Jánom sme automaticky odpovedali. Žena, keď zistila, kto sme, začervenala sa a ponáhľala sa ospravedlniť, zároveň nás pozývala dnu.
V dome bolo teplo, vykurované – presne ako v tom sne. Dokonca vzduch príjemne zaváňal drevenými kachľami ako za starých čias. Sadli sme si k stolu, Natália – tak sa volala – prinesla čaj, sušienky a začala rozprávať. Pred rokom jej manžel zahľnul pri autonehode. Byt, na ktorý spolu roky šetrili a ktorý len čo doplatili, zostal jej, ale platiť účty a vyžiť s dieťaťom sama – to sa stalo nemožné. Rozhodla sa presťahovať k tete na dedinu. Lenže teta už žila s mužom a nemohla ich prijať. Poradila im nájsť opustený dom.
„Takých je tu dosť,“ povedala Natália. „A teta spomenula práve váš: útulný, pevný, a vy ste, vraj, dobrí ľudia. Možno sa potom dohodneme.“
Prenajali svoj byt a presťahovali sa sem. Rok žili, snažili sa udržiavať dom v poriadku, starali sa o záhradku. Hovorila to s takou nesmelou úprimnosťou, že som nevedela, či sa mám hnevať, alebo mať súcit.
Pozrela som sa na Jána. Potichu pil čaj, ale z pohľadu som vedela, že premýšľa rovnako ako ja.
„Natália,“ povedala som, „nič tu riešiť netreba. Žite tu. Len keď raz prídeme, príjmete nás ako hostí?“
Natália rozšírila oči, potom sa rozplakala:
„Samozrejme! O všetko sa postaráme. Môžete prísť kedykoľvek!“
Dievčatko, ktoré to počulo, sa rozjasnilo a spýtalo sa:
„A kedy prídete?“
Príkrčila som sa k nej, pozrela sa do jej čistých detských očí a odpovedala:
„A ty nás kedy pozveš?“
Zamyslela sa, potom radostne vykríkla:
„A čo tak v lete?“
„Dohodnuté,“ usmial sa Ján.
Keď sme odchádzali, srdce malo ľahkosť peria. Cítila som, že babička nás vidí. Že rozumie. Že som neprišla nadarmo. A v tú noc sa mi znova zdála – kráčali sme spolu lesnou priehladinou, viedla ma podpieranú za ruku a nejaké láskavé slová šepkala, no keď som sa zobudila, nič som si nepamätala. Len jej úsmev – taký teplý, ako kedysi. Asi bola spokojná. Aj že som za ňou prišla, aj že som do jej domu pustila Natáliu s malou Zuzankou.
Odvtedy verím na sny.
