S manželom Mirom žijeme bok po boku už vyše dvadsať rokov. Naše spolunažívanie bolo pokojné a tiché. Mávali sme chatu pri Starej Turej, kam sme chodievali každý víkend. Miro sa vždy postaral o upratovanie bytu a ja som varila. Myslela som si, že v tomto duchu prežijeme spolu celý život až do staroby. No potom jedného dňa Miro prišiel so správou, ktorá ma dostala z rovnováhy:
Danka, prepáč mi. Odchádzam od teba. Stretol som inú ženu a zamiloval som sa.
Samozrejme, v 38 rokoch už človek nie je žiadne dieťa. Dobre som cítila, že niečo skrýva. Snažila som sa nerobiť z toho drámu. Bola som presvedčená, že Miro nikdy naozaj neodíde. Dobroprajné kamarátky mi dokonca občas posielali fotky Mira s jeho novou známosťou. Ale trpela som to potichu. No zrazu Miro oznámil, že odchádza naozaj. Bola som v šoku.
Našťastie aspoň naša dcéra bola v tom čase na dovolenke pri mori s kamarátkami. Aby mi bolo trochu lepšie, povedala som celej partii priateliek, čo sa stalo.
Zvolali sme ženskú poradu. Jedna kamarátka mi poradila, nech schudnem a pohľadám si iného chlapa. Druhá tvrdila, nech okamžite zájdem za babkou bylinkárkou a privediem si muža naspäť. Tretia mi navrhla, nech si okamžite nájdem nového chlapa.
Katka len kývla rukou: Ty ži ďalej tak, ako si žila, bude ti ľahšie! Ale ja tak žiť nemôžem! Strašne ma to bolí! Musíš! Ver mi, bolesť prejde, ja mám za sebou už tri rozvody. Upratuj, var, choď do práce, pozri si film alebo čítaj knihu. A pre koho mám variť? Pre koho? Pre nás! Prídeme každý večer a všetko zjeme!
Poďakovala som kamarátkam za rady, ale nevedela som sa rozhodnúť, ktorú počúvať.
Nakoniec som išla za babkou bylinkárkou do dediny pri Levoči. Vzala som so sebou fotku Mira s jeho milenkou. Bylinkárka porozkladala karty, porobila rituál a prisahala, že do dvoch týždňov sa vráti.
Ani o dva týždne, ani o mesiac sa nevrátil. Zato bylinkárke som nechala polovicu výplaty okolo 500 eur. Cítila som sa veľmi opustená a smutná. A tak som začala nakupovať zákusky a koláče doslova na kilá. Po dvoch týždňoch som sa postavila na váhu a skoro som odpadla 7 kíl navyše!
Rozhodla som sa to riešiť inak. Vzala som sa do kopy, spravila som veľké upratovanie, všetko dôkladne vyprala, presadila izbové kvety, poprehadzovala nábytok. Byt rozvoniaval a vyzeral útulne ako nikdy predtým. A prihlásila som sa na kurz tanca, nech tie koláče aspoň vybeham. Každý deň som varila polievku, ktorú mal Miro najradšej. No keď som ju nedojedla ja, priateľky vždy prišli a všetko zjedli. Po ich odchode som si pustila Hru o tróny, na ktorú sme s Mirom nikdy nemali čas.
Veľmi ma ten seriál bavil, večery boli vďaka nemu o čosi znesiteľnejšie. A práve raz večer, zrazu sa otvorili dvere a vstúpil Miro. Obzrel si čistý, útulný byt a okolo sa niesla vôňa jeho obľúbeného zeleninového boršču. Ja som sedela na gauči, oči zabodávala do obrazovky.
Danka, dobrý večer. Prišiel som si po zvyšné veci, ktoré som si zabudol. Jasné, všetko som ti pripravila. Máš tašku? Nie. Tak tu je, mám jednu navyše!
Zbalila som mu ostatné veci.
Vraj si uvarila zeleninový boršč? Áno. Si hladný? Dáš si? Miro chvíľu rozmýšľal a potom prikývol.
Nabrala som mu boršč. Zjedol dve taniere, potom sa postavil: Ďakujem, Danka! Idem. Choď! Ja si ešte dopozerám diel. Čo pozeráš? Hru o tróny. My sme si to raz chceli pozrieť spolu, pamätáš? smutne sa spýtal. Pamätám, odvetila som.
Miro odišiel. Chvíľu som si poplakala, no potom som si zapla zvyšok filmu a išla spať. O dva týždne stál Miro pred dverami s batožinou. Pozerala som naňho a nechápala.
Danka, prepáč mi! Ľúbim ťa. Chýba mi tvoja polievka, boršč, tá útulnosť, všetko. Prepáč, ľutujem, že som odišiel za mladou. Tak ti chýbal môj boršč? Chýbalo mi všetko. Najviac ty! No dobre, poď dnu. Hanbím sa pred tebou aj pred našou dcérou. Nepovieš jej nič? Nie, nič nepoviem. Dáš si večeru? Dám, rada, Danka. Ďakujem.
