Natália, už päť rokov ťa niet, nezaujíma ťa, ako žijem a čo sa so mnou deje.
Natália a Štefan spolu bývali viac než päť rokov. Štefan nezarábal veľa, jeho plat bol skromný, pracoval ako obyčajný robotník v bratislavskej fabrike. Natália však snívala o lepšom, ešte lepšom bohatom živote, preto mala vždy radosť, keď stretla mužov bohatších, než bol jej manžel.
Raz však Natáliu postretlo šťastie, o akom sa jej ani nesnívalo zapáčil sa jej zámožný podnikateľ, ktorý jej sľúbil zlaté hory. Uverila jeho sladkým rečiam a opustila Štefana, aby začala nový život.
Štefan bol správaním manželky otrasený. Kľakol pred ňu, prosil ju, aby ho neopúšťala, sľuboval jej, že všetko zmení, že nájde lepšiu prácu a bude pracovať od rána do večera, len aby bola spokojná.
Natália však zostala neoblomná, už videla samú seba na bielom jachte, pri nákupoch v najdrahších butikoch Viedne či Paríža. Chudobný Štefan by jej to nikdy nedokázal poskytnúť. Jej nepresvedčili žiadne vyznania ani sľuby, že by kvôli nej aj hory preniesol.
Po piatich rokoch, keď mala Natália tridsaťdva rokov, bohatý podnikateľ o ňu stratil záujem neustále sa okolo neho točilo množstvo mladších, príťažlivejších dievčat. Povedal Natálii, že je príliš náročná a často sa háda. Preto s ňou skončil.
Natália zostala sama v Bratislave bez prostriedkov. Nebolo z čoho žiť, na žiadnu prácu nebola zvyknutá nikdy v živote nepracovala. Preto sa rozhodla vrátiť k bývalému manželovi, veriac, že keď jej kedysi sľúbil večnú lásku a tvrdil, že jeho srdce patrí navždy iba jej, určite na ňu ešte stále čaká.
Keď Natália prichádza k bytu, kde kedysi žila, zrazu začuje buchot pri dverách, a tie jej otvára cudzia žena, ktorá v náručí drží malú dcérku.
Zlatko, hovorili sme si už viackrát, že sa nesmieš hrať pri dverách sama, prehovorí žena k dievčaťu v náručí. Koho si prajete? spýta sa Natálie. Tá stojí na prahu s ústami dokorán.
Hľadám Štefana, je doma? zmätok Natálii zväzuje jazyk.
Štefan, nejaká žena sa na teba pýta! Ako sa voláte? zakričala žena do bytu a vzápätí sa obrátila späť.
Natália! prekvapene vyjde z bytu Štefan a obráti sa na ženu. Láska, choď, prosím, dnu, musím sa porozprávať.
Kto to bola? pýta sa udivená Natália, keď vidí, že žena s dcérkou sa vracia späť do bytu.
To je moja žena, Oľga, a v náručí držala moju dcérku, Máriu, odpovie Štefan.
Ty si sa oženil? Máš dcéru? Prisahal si mi, že ma budeš navždy milovať, že nikto pre teba nebude viac ako ja!
Od tých čias už prešlo toľko rokov! Najskôr som sa trápil, ale potom som pochopil, že po tvojom odchode život nekončí. Stretol som Oľgu a zamiloval som sa do nej. Urobila ma šťastným, porodila mi dcéru.
A čo ja?
Natália, päť rokov si o mňa nezakopla, nezaujímalo ťa, ako žijem, čo so mnou je. Zlákali ťa cudzie peniaze. Myslela si len na pohodlie, na luxus. Neboli sme bohatí, ale to ti nedáva právo správať sa tak, ako si sa zachovala. A teraz čakáš, že tu budem večne sedieť a čakať? Že som si ťa nechal na časy, keď ti to nevyjde inde?
Bola som hlúpa! Stále ťa milujem!
Natália, prestaň s tým divadlom. Radšej choď, nepotrebujem ťa a nechcem ťa už viac vidieť. Keď ťa opustil milenec, bežíš ku mne? Je mi z toho zle. Choď preč!
Natália sa rozplače, prežiera ju trpkosť a samota, keď zistí, že už ju nikto nechce. Štefan je rád, že sa mu podarilo na ňu zabudnúť a tým jej všetko vrátiť.
