Natália už dlho plánovala jeden veľký krok adoptovať dieťa z detského domova. Jej manžel, s ktorým prežili šesť rokov a o žiadne malé šťastie sa nepodarilo, odbehol k mladšej a úspešnej žene. Natália si tak zvyčajne po manželstve už nevyhradila žiadne sily ani chuť zapaľovať si ďalší rodinný ohňostroj. Dostačujem si, pomyslela si, a keď už budem rozdávať energiu, radšej nie na partnera, ale na niekoho, kto ju naozaj potrebuje.
A tak sa pustila do akcie. Všetko si prečítala v úradnom oddelení starostlivosti o deti, vyplnila potrebné formuláre a získala povolenie. Teraz zostával jediný úkol: nájsť toho pravého chlapčeka, ktorý by sa stal jej synom, jej pokračovaním a ktorý by dostal všetku lásku, ktorú za 38 rokov v srdci usporiadala.
Nemyslela si, že bude hľadať novorodené bábätko už prekonala tú vekovú hranicu, kedy by sa žena ešte nadšene prebúdzala v nočných hodinách, prebalila a žvakala detské melódie. Preto zamierila do detského domova v Bratislave, kam chcela nájsť troj až päťročného šprýma, ktorý by sa stal jej vlastným.
Keď sa jazdila na trolejbe, cítila sa ako pred prvým rande: rozbúřená, ale napnutá. Všimla si, že jarné slnko už skutočne rozkvitlo nad mestom vôňa čerstvo rozkvitnutých brezin a slabý chladik, čo robí z Bratislavy perfektný jarný scenár.
Trolejbus vrzgal pri každom zákrú a Natália neprestávala premýšľať o budúcom synovi, ktorý už je na svete, len zatiaľ nevedí, že je pre ňu osudovým darom.
Za oknom sa ozývali šelest vozidiel, šumenie ľudí, ktorí niekto inde zháňajú svoje každodenné povinnosti. Nikto z nich netušil, že práve Natália mieri k vlastnému šťastiu. Otočila sa smerom k oknu, no pohľad nezostal na ulici, lebo už v srdci mala úsmev pre svojho budúceho syna, s ktorým sa čoskoro stretne.
Zastávka kričala Detský domov a hneď za ňou MHD stop. Vystúpila a pred ňou sa týčila stará budova s rozpadnutými stĺpmi, ktoré vyzerali, akoby ich pokrývala kamuflážná omietka možno aby nepriatelia nevideli, že je to miesto pre najmenších.
Vstúpila, vysvetlila situáciu strážnikovi a bol nasmerovaný do kancelárie riaditeľky. Tam ju privítala takmer stará žena v príjemnej domácej sukni s povlaky. Riaditeľka bola trochu rozstrapatená, no v očiach mala jasný znak, že na tom mieste patrí už dlho. Hovorili stručne obaja mali už včera telefónny hovor.
Poďme si vybrať, čo? spýtala sa riaditeľka a prvým krokom vstúpila z miesta.
Natália ju nasledovala. Prechádzali dlhým chodbovým priestorom s tmavomodrými panely, keď riaditeľka nadškriabla cez rameno:
Mladšia skupinka je práve v hre, tak poďme aj tam. Otevřeli dvere a vstúpili do hernej miestnosti, kde sa kúpalo približne pätnásť detí chlapčekov i dievčat po koberci, obklopených policami plnými hračiek. V rozhodnom rohu sedela opatrovateľka a písala niečo, občas pozdvihla hlavu a pozorne sledovala poriadok.
Keď dospelí vstúpili, deti okamžite vybehli k dverám, obtočili sa okolo oboch žien, objímali ich kolená, zdvihali hlavice a pískali ako šušľavé vtáčatá:
Tu je moja mama! Za mnou!
Nie, ja som jej mama! Už som ju v sne videla!
Ber ma, ber! Ja som tvoje dieťa!
Riaditeľka mravene prechádzala rukou po hlavách a dávala Natálii stručné poznámky o každom z malých. Natália sa už trochu stratila chceli by jej všetkých, všetky.
Všetkých, okrem jedného chlapčeka, ktorý sedel pri okne na malom stoličke a nevyhýbal sa dospelým, len sa otočil a pozeral na zvyčajný výhľad z okna, ktorý mu asi pripomínal domov.
Zvláštne Natálii natrafil práve na toho. Priniesla sa k nemu a ihneď mu položila ruku na hlavu.
Z pod jej dlaní sa vinuli malé, mierne šikmé oči nejasnej farby, ktoré sa čudne hodili k širokému nosu a svetlej, takmer neviditeľnej obočnej čiare. Chlapček nevyzeral vôbec tak, ako si Natália predstila v jej mysli mal úplne iný obraz. A keď ho požiadajú, odpovedal s troškou šibalského tónu:
Aj tak si ma nevyberiete.
Zároveň pozeral na neznámu ženu dychom, akoby prosil o niečo iné.
Prečo si to myslíš, chlapček? spýtala sa Natália a neodložila ruku.
Pretože som stále kýchavý a často som chorý. A mám sestru Nela, ešte malú, v malých skupinkách. Každý deň k nej bežím a hladím ju po hlave, aby nečakala, že už nemá staršieho brata. Volám sa Vít a bez Nely nikam nejdem.
A zrazu, z napätia, mu z nosa tiekli malé kvapky.
Natália si v tom okamihu uvedomila, že celý život čakala na toho kýchavého Víta, ktorý často choruje, a na jeho sestru Nelku, ktorú ešte nevidela, ale už milovala.
