Ľubica už dlho dláždila plány adoptovať dieťa z detského domu. Jej manžel, s ktorým prežili šesť rokov a nikdy si nenašli vlastné deti, odišiel k novej, úspešnejšej a mladšej partnerke. Ľubica pocítila, že rodinný život ju vyčerpal: už nemala sílu ani vôľu skúšať znova vytvoriť rodinu a hľadať niekoho, kto v radosti i v nešťastí bude stáť pri nej. Dosť, pomyslela si. Rozhodla sa, že ak má vynaložiť energiu a srdcové teplo, tak nie na partnera, ale na dieťa, ktoré ho skutočne potrebuje.
A tak začala konať. Všetko zistila na odbore sociálnej starostlivosti, zozbierala potrebné papiere. Teraz zostával len hlavný krok nájsť toho pravého chlapčeka, ktorý by sa stal jej synom, jej pokračovaním, a darovať mu všetku lásku, ktorú za svoje 38 rokov nahromadila.
Nechcela si mať novorodenca, bála sa, že s bábätkom nezvládne, pretože už prekročila vek, kedy žena nevedomky túži nocami bdieť, obliekať a kolíčkať. Preto zamierila do detského domu hľadať troj až päťročného šprýma, ktorý by sa stal jej vlastným.
Keď sedela v tramvaji, búšila ju nervozita ako pred prvým rande, a tak si nevšimla, že jarné Bratislavské slnko už plne rozkvitlo chladný vietor, ale s neodolateľným teplom na tvári. Tramvaj vrzala na zakrivujúcich sa výhybkách a Ľubica premýšľala o dieťati, ktoré ešte nepozná, no už je predurčené jej osudu.
Za oknom sa rozprestieralo jarné mesto: autá žiarili oknami, ľudia spievali do ulice. Nikto z nich netušil, že práve Ľubica cestuje k svojmu šťastiu. Otočila sa k oknu, no pohľad už ne sledoval ulice usmievala sa svojmu budúcemu synovi, s ktorým sa čoskoro stretne.
Zastávka bola presne taká, akú očakávala: Detský dom. Vedľa nej značka školka. Vystúpila a pred ňou stál starý dom s oblúkovými stĺpmi, na ktorých odpadla biela omietka a zmenila sa v šedú maskovú farbu, akoby sa snažila skryť pred nepriateľom.
Vošla, všetko vysvetlila strážnikovi, ktorý ju nasmeroval do kancelárie riaditeľky. Dvere sa otvorili a v nich čakala takmer stará žena, oblečená v starom pradenom svetríku, ktorý už prišiel o svoje nite. Riaditeľka bola provinciálna, neporiadna, ale v očiach bolo jasné, že je na svojom mieste a už dlhý čas.
Tak poďme si vybrať, povedala riaditeľka a vstala zo svojho kresla. Ľubica ju poslušne nasledovala. Kráčali dlhým chodbovým priestorom s tmavomodrými panelmi, keď riaditeľka prešla cez rameno:
Mladšia skupina je práve v hre, poďme aj tam. Otvorila dvere a obe vstúpili do miestnosti.
Na podlahe posiatej kobercom sa hralo asi pätnásť detí dievčat i chlapcov okolo škatúľ s hračkami. Výchovateľka sedela pri okne a niečo zapisovala, občas pozdvihla hlavu a pozorne sledovala poriadok.
Keď vstúpili dospelí, deti okamžite zbehli k dverám, obkľúčili ženy, objímali ich okolo kolien a kričali ako hniezde:
Mamička, po mne! Po mne!
Nie, to je moja mama, poznala som ju už dnes v sne!
Ber ma, ja som tvoja dcéra!
Riaditeľka rýchlo prehŕnula deti po hlavách a potichu Ľubici podávala krátke popisy každého. Ľubica sa však zamotala chcela všetkých, ale hlavne jedného chlapčeka, ktorý sedel pri okne na stoličke, nerušil sa k dospelým, len sa otočil a pozeral na bežný výhľad, ktorý pre neho bol zrejmý.
Ľubica k nemu pristúpila a položila ruku na jeho hlavu. Z pod jej dlane vyčnievali malé, šikmé oči nepripísateľnej farby, ktoré sa hodili k kostnatému tvári, širokému nosu a takmer neviditeľným obočiam. Chlapec vôbec nevyzeral ako ten, koho si Ľubica predstavovala. A ako keby to potvrdzovalo jej pocit, že je typický ne ten, povedal:
Však ma nevyberiete.
Zrazu, možno zo stlačenia napätia, mu z nosa vytryskli slzy.
Prečo si taký, chlapček? spýtala sa Ľubica a nestráňila ruku z jeho hlavy.
Lebo som vždy nosný a často som chorý. A mám aj sestru Nelu. Je ešte malá, v dojčenskom oddelení. Každý deň k nej behám a hladím ju po hlave, aby si nepamätala, že má staršieho brata. Volám sa Viktor a bez Nely nikam nepošlem.
Z toho okamihu Ľubica pochopila, že celý život čakala na nosného Viktora, ktorý často choruje, a na jeho sestru Nelku, ktorú ešte nevidela, ale už milovala.
