Môj manžel Miroslav a ja sme spolu žili vyše dvadsať rokov. Naše manželstvo bolo pokojné a tiché. Mali sme chatu pri Piešťanoch, kam sme chodievali každú sobotu a nedeľu. Miroslav rád upratoval byt, ja som varila. Verila som, že takto budeme žiť až do staroby. A zrazu jedného večera Miroslav ticho prehovoril:
Vierka, prepáč mi, musím ti niečo povedať. Odchádzam… Zamiloval som sa do inej ženy.
Bolo mi tridsaťosem a dávno som nebola naivná. Videla som, že môj muž má inú. Nikdy som však nechcela urobiť z toho tragédiu. Myslela som si, že Miroslav by ma nikdy skutočne neopustil. Dobroprajné známe mi občas dokonca posielali fotografie Mira s milenkou. Preskákala som to, vydržala som. Až kým Miroslav nevyhlásil, že odchádza. V tej chvíli to pre mňa bolo úplne nečakané.
Aspoňže naša dcéra bola vtedy pri mori na dovolenke so spolužiačkami. Snažila som sa to hneď vypovedať najlepším kamarátkam, zľahčiť si bremeno.
Zvolali sme babský zbor. Jedna kamarátka mi radila, aby som začala cvičiť, schudla a našla si niekoho nového. Druhá navrhla ísť hneď za vešticou do Levíc, vraj privedie muža naspäť. Tretia bola hneď za tým, aby som začala žiť pre seba a stretla nového chlapa.
Ale Zuzka povedala: Vierka, ži ďalej tak, ako doteraz! To prejde. Šak to bolí, ale uvidíš, bude lepšie. Ja už mám za sebou tri rozvody. Umývaj, var, choď do práce, pozeraj filmy, čítaj knihy. Život ide ďalej. Ale komu budem variť? Komu? Nám! Každý večer prídeme a všetko ti zjeme!
Poďakovala som im za rady, ale dlho som nevedela čo robiť.
Nakoniec som šla teda k tej veštici. Vzala som so sebou fotku Mirove a jeho novej frajerky. Veštica rozložila karty, s veľkým sebavedomím rozvírila kadidlo a povedala, že do dvoch týždňov sa Miroslav vráti.
Neprišiel. Ani za dva týždne, ani za mesiac. Zároveň som veštici nechala polovicu svojho mesačného platu v eurách. Bola som strašne sama, veľmi smutná. Začala som vo veľkom kupovať koláče a zákusky. Po dvoch týždňoch som sa zvážila a zhrozila sa pribrala som sedem kíl.
Vtedy som sa rozhodla konať inak. Upratala som byt, prala, všetko čisté, kvety presadené, nábytok popresúvaný byt bol krásny a útulný! Prihlásila som sa na tanečnú v kultúrnom dome, veď cukor treba spáliť. Každý deň som uvarila polievku, ktorú Miro najviac miloval. Moje kamarátky prišli večer, všetko zjedli a zas odišli. Po ich odchode som si pustila seriál Hra o tróny.
S Mirom sme o tom veľa počuli, ale nikdy sme na to nemali čas. Teraz mi to robilo radosť, bol to môj večerný rituál. A potom, jedného večera, zrazu ktosi otvoril dvere. Do izby vstúpil Miroslav. Zbadal čistotu a útulnosť, vôňa jeho obľúbeného šťavelového boršču sa niesla po byte. Ja som sedela v tichosti na gauči a pozerala seriál.
Vierka, dobrý večer. Prišiel som si po veci, čo som tu zabudol.
Samozrejme, už ich mám nachystané! Máš tašku?
Nemám…
Nevadí, počkaj, tu je.
Naložila som jeho veci do tašky a podala mu ju.
Robila si šťavelový boršč? Áno, chceš si dať? Ešte chvíľu zaváhal, no prikývol.
Nabrala som mu polievku. Zjedol dva taniere. Potom povedal:
Ďakujem ti, Vierka. Idem.
Choď… ja si dopozriem túto časť!
Čo to pozeráš?
Hra o tróny. Pamätáš, chceli sme to spolu pozrieť?
Pamätám, povzdychol si smutne.
Odišiel. Ja som si poplakala, ale po chvíli si pustila ďalší diel a šla spať. O dva týždne prišiel znova so všetkými vecami. Pozerám na neho, nechápem.
Vierka, prepáč, prosím. Ľúbim ťa. Tvoju polievku a boršč, ten byt… Odpusť mi. Je mi to ľúto, že som sa nechal zlákať.
Takže ti chýbal môj boršč?
Chýbalo mi všetko. Najviac ty!
No poď ďalej.
Hanbím sa aj pred našou dcérkou. Nepovieš jej, že?
Nepoviem… Chceš večeru?
Dám si. Ďakujem ti veľmi pekne.
