– Zuzana, vezmi si ju! Už naozaj viac nevládzem! Je mi nepríjemné sa jej čo i len dotknúť!
Evku triaslo. Dieťatko v náručí jej krikom trhalo srdce.
Zuzana ju vzala do náručia a prikývla.
– Dobre. Ale je to tvoje rozhodnutie, potom sa na mňa nehnevaš?
– Nie, čo by som sa hnevala?! Vezmi si ju, ja ju nepotrebujem!
Malá sa narodila len pred mesiacom. Už počas tehotenstva bolo Janke všelijako. Zuzana si myslela, že tie výkyvy nálady sú bežné pri neskoršom tehotenstve. Janka bola vdovou viac než sedem rokov. Staršie deti už dávno odišli a žili po svojom. Výlet do Tatier, krátky letný románik a neočakávané tehotenstvo všetkých prekvapilo. Janka nikdy nebola impulzívna. Najskôr to vyzeralo, že sa z príchodu nového dieťaťa teší. Lenže časom si Zuzana všimla, ako raz Janka horlivo hľadá dupačky, kočíky, druhýkrát celé týždne neprehovorí, akoby sa schovala za múrom zo skla.
Krátko pred pôrodom Janka prestala komunikovať s rodinou. Nezavolala ani mame, ani Zuzane, ani deťom. Zuzana spanikárila a vypátrala sestru v nemocnici, kde Janka plánovala vzdať sa dieťaťa.
– Janka, čo ti je? Prečo to robíš?
– Sama neviem. Nič necítim. Je pre mňa cudzia.
– Ako cudzia?! Veď je to tvoje dieťa!
– Už nebude. Janka sa otočila k stene.
Zuzana pritiahla ťažký kaliber a priviedla mamu. Janka nakoniec súhlasila, že si dieťa vezme. Mama trvala na tom, aby prišla Janka bývať k nej, že jej aspoň zo začiatku pomôže. V skutočnosti všetci pozorovali Janku. Robila pritom všetko, čo bolo treba, ale dlhšie pri dcérke nevydržala. Meno jej dala stará mama, nosila ju po byte teta.
– Janka, ja si ju vezmem. Vychovám ju, ale len čo prejde čas, koho bude volať mama?
– Mne je to jedno. Hlavne nie ja.
O týždeň boli všetky papiere vybavené a Zuzana sa stala oficiálnou opatrovníčkou neterky. Janka odišla do Žiliny.
Malá Ema rástla ako z vody, všade bolo jej smiechu plno. Skoro začala chodiť aj rozprávať. Mamou volala Zuzanu.
Prešlo dvanásť rokov.
– Mama, dnes mám tri jednotky a zajtra ideme s triedou do kina! rozliehal sa byt jasný detský hlas.
– To je ona?
– Áno, Janka, je to Ema. Ale prosím…
– Dobrý deň! Ja som Ema, a vy ste?
Vo dverách kuchyne stála vysoká dievčina s veľkými očami, jemne prechádzala pohľadom z neznámej ženy pri stole na svoju mamu, ktorá stála pri okne bledá ako stena.
– Ja… Janka. Som tvoja matka, Ema.
– Veď som ťa prosila! Zuzana pozrela na sestru a prešla k dcére. Emička! Ja ti všetko vysvetlím!
– Nemusíš, mami. Počkajme si. Tak vy tvrdíte, že ste moja matka? No a?
– Prišla som pre teba. Chcem, aby si so mnou žila.
– Prečo?
– Si moja dcéra.
– Nie, nie som. Mám len jednu mamu a to je ona! Inú nepotrebujem! Vás vidím prvý a verím, že aj posledný raz v živote! Ema sa otočila a odišla z kuchyne.
Zuzana sa so slzami posadila na stoličku.
– A čo si tým dosiahla?
– Zatiaľ nič. Ale dosiahnem. Aj cez súd, ak bude treba.
– Prečo to vôbec robíš? Sama si ju dala preč, nechcela si ju. Nikto nepochopil, prečo si to urobila. A teraz, po rokoch, čakáš, že ti padne do náruče? Prepáč, Janka, choď prosím teraz za mamou, potom sa porozprávame. Ja musím za dcérou.
– K neteri! Janka sa postavila.
Zuzana si len povzdychla. Zavrela dvere a vošla do izby k Eme.
– Emka…
– Mami, počkaj, skôr než začneš čokoľvek vysvetľovať, chcem ti niečo povedať. Viem všetko. Minulý rok, keď sme robili poriadok u babky, som našla opatrovnícke papiere. Najprv som bola hrozne nahnevaná, že ste mi nič nepovedali. Potom som premýšľala, že by som sa s ňou mohla stretnúť a opýtať sa: Prečo? Ale nakoniec som pochopila, že to nepotrebujem. Ty si moja mama! Inú nechcem!
– Ema, zlatko moje! Nikdy ťa nikomu nedám.
– A ja sa sama tiež nikomu nedám usmiala sa Ema. Spomínaš si na môjho spolužiaka Michala? Zavolaj jeho mame, je advokátka na rodinné právo.
– Vieš čo, dcéra moja, s dospelosťou tak sa ešte neponáhľaj. Aj tak ja som tu ešte stále tá veľká mama, aspoň na chvíľu. Zuzana sa usmiala a objala dievča. Samozrejme, zavoláme, všetko vyriešime.
Čakalo ich ešte veľa nervov, pojednávaní, ale súd nechal všetko tak, ako bolo. Rešpektovali názor Emy, ktorá jednoznačne odmietla žiť s biologickou matkou a uznať ju.
Sestry stáli pred budovou súdu.
– Tak je to za nami, konečne koniec tej nočnej mory vydýchla Zuzana. Čo budeš robiť ďalej?
– Odídem, Zuzka. Nebudem vám prekážať. Pomáhať budem, neboj sa. Na Emu je dávno založený účet, papiere má mama, nechala som ich tam.
– Ale prečo si toto všetko vlastne urobila, Janka? Prečo si ju vtedy nechala?
– Nebol žiadny románik, Zuzka. Vôbec nie. Bol čierny park, neskorý večer.
Zuzane sa zastavilo srdce.
– A ty si mlčala? Celé tie roky všetko držala v sebe?
– Nedalo sa nič zmeniť. Preto som bola ticho. Spočiatku som ani nevedela, že som tehotná, myslela som si, že mám skorú menopauzu, a potom už bolo neskoro. Emke to nehovor. Nemusí to vedieť. To je môj život, nie jej. Možno mi to raz odpustí.
Zuzana objala sestru a obe sa pozreli smerom, kde pri babke stála Ema.
– Vieš, niekedy z najhoršieho môže vyrásť niečo krásne. Je nádherná! Janka si utrela oči a Zuzana prvýkrát po rokoch videla na jej tvári úprimný úsmev.
Nastka, zober si ju! Už to ďalej nevydržím! Dokonca sa mi hnusí sa jej dotknúť!
