Nastia, vezmi si ju! Už to nezvládam! Je mi až zle, keď sa jej mám dotknúť!

– Mirka, zober si ju! Ja už naozaj nevládzem! Už aj dotknúť sa jej mi je odporné!
Lenka sa triasla. Dieťa jej na rukách pišťalo, akoby išlo o život.
Mirka vzala neterku do náručia a prikývla.
– Dobre. Ale je to tvoje rozhodnutie, neskôr sa na mňa nevyhrážaj, dobre?
– Nie, žiadne sťažnosti. Vezmi si ju, nechcem ju!
Malá prišla na svet len pred mesiacom. Už od Lenkinho tehotenstva sa niečo dialo. Mirka všetko pripisovala hormónom a neskorému tehotenstvu. Sestra už bola vyše sedem rokov vdova, staršie deti bývali samostatne. Rýchly výlet na Zemplínsku Šíravu, letný románik a nečakané tehotenstvo všetkých prekvapili. Lenka nikdy nesiahala po spontánnosti. Najskôr sa zdalo, že bábätko jej prinesie radosť. Časom si však Mirka všimla, ako sestra raz nakupuje detské oblečenie a hľadá kočík, inokedy celé týždne mlčí, akoby sa schovávala za hradným múrom.
Pred pôrodom Lenka úplne prestala komunikovať s rodinou. Nevolala ani mame, ani Mirke, ani deťom. Mirka zburcovala rodinu a našla sestru v nemocnici, kde chcela podpísať vzdanie sa dieťaťa.
– Lenka, preboha, čo sa s tebou deje?
– Sama neviem. Nič necítim. Je cudzia.
– Ako myslíš cudzia?! Je to predsa tvoje dieťa!
– Už nebude moje! Lenka sa otočila tvárou k stene.
Mirka volala na pomoc ťažkú kavaleriu, teda mamu. Lenka nakoniec súhlasila, že si dieťa vezme domov. Mama trvala na tom, že pôjdu bývať spolu, vraj aby pomohla s novorodencom. Pravdou bolo, že všetci spolu sledovali Lenku. Stará sa o bábätko, robí všetko ako stroj, no pri dcére sa nezdržuje ani minútu navyše. Meno ju dala babka, v náručí ju nosila teta.
– Lenka, beriem si ju. Budem ju vychovávať. Lenže raz mi ju už nevrátiš, veď vieš?
– Je mi to jedno. Len nech to nie som ja.
O týždeň boli papiere hotové a Mirka sa stala oficiálnou opatrovníčkou svojej neterky. Lenka odišla do Košíc.
Malá Alica rástla ako divoženka a smiech jej bol počuť už od vchodových dverí. Skoro začala chodiť, skoro rozprávať. Mamou volala Mirku.
Prešlo dvanásť rokov.
– Mamíí, dnes mám samé jednotky a zajtra ideme s triedou do kina! jej hlas lietal po celom byte ako vtáčik.
– To je ona?
– Áno, Lenka, to je ona. Prosím ťa
– Dobrý deň! Ja som Alica, a vy?
Vo dverách kuchyne stála vysoká, veľkooká dievča a prekvapene pozerala z cudzej ženy sediacej za stolom na svoju mamu, ktorá bledšia ako stena stála pri okne.
– Ja ja som Lenka. Som tvoja matka, Alica.
– Ja som ťa prosila! Mirka sa zamračila na sestru a prikročila k dcére. Alica! Ja ti všetko vysvetlím!
– Nemusíš, mama. Počúvame, čo chce povedať. Tak už teda, ste moja matka. A čo má byť?
– Prišla som po teba. Chcem, aby si žila so mnou.
– Prečo?
– Si moja dcéra.
– Nie, nie som. Ja mám len jednu mamu, stojí tu vedľa mňa. Inú nechcem! Vás vidím prvý a verím, že poslednýkrát v živote. Alica sa otočila a odišla z kuchyne.
Mirka sa zosunula na stoličku.
– Tak čo si tým dosiahla?
– Zatiaľ nič. Ale dosiahnem, uvidíš. Kľudne aj cez súd.
– Načo ti to bolo, preboha? Sama si ju nechcela, dala si ju preč, nikto nepochopil prečo. A teraz, po toľkých rokoch, čakáš, že ti padne okolo krku? Prepáč, Lenka, vezmi si veci a choď k mame, potom sa porozprávame. Teraz musím za svojou dcérou.
– Za neterou! Lenka vstala.
Mirka si len povzdychla. Zavrela dvere a šla za Alicou do izby.
– Ali…
– Mami, ešte než začneš… Vieš, všetko viem. Minulý rok, keď sme u babičky upratovali, našla som tie papiere o opatrovníctve. Najskôr som bola nahnevaná, že ste mi nič nehovorili, potom som ju chcela stretnúť, opýtať sa – prečo? Ale nakoniec som pochopila, že mi je to jedno. Ty si moja mama. Inú nepotrebujem!
– Alica, moje dievčatko, nedám ťa nikomu.
– Ani ja sa len tak nedám! zasmiala sa Alica. Spomínaš si na môjho spolužiaka Adriána? Zavolaj jeho mame, je právnička a špecializuje sa na rodinné právo.
– No teda, dcérenka, ale nemusíš tak rýchlo dospievať, vieš? Ešte mám chvíľku na to, aby som tu bola ja tá veľká mama! Mirka sa rozosmiala a objala dievča. Jasné, všetko vybavíme.
Nastalo more nervov, vybavovačiek a súdov, ale všetko zostalo po starom. Vzali do úvahy aj Alicino rozhodnutie odmietla žiť s matkou a uznať ju.
Sestry stáli pred súdom.
– Tak je to za nami, konečne je ten cirkus na konci. Mirka si úľavne vydýchla. A čo vlastne teraz?
– Odídem, Mirka. Nebudem sa vám pliesť do cesty. Pomôžem, sľubujem. Ali má už dlho otvorený účet, papiere sú u mamy, nechala som všetko v poriadku.
– Ale načo to všetko bolo, Lenka? A prečo si ju vlastne dala preč?
– Nebol žiadny románik, Mirka. Nič také. Bol len tmavý park, neskorý večer.
Mirka zatajila dych.
– A to si to všetko dusila v sebe toľké roky?
– Nedalo sa to napraviť. Preto som mlčala. Najskôr som si ani nevšimla, že som tehotná, myslela som si, že ide o skorý prechod. Potom už bolo neskoro. Alici nič nehovor. To nie je jej život, ale môj. Možno mi raz odpustí.
Mirka sestru objala a obe sa pozreli tam, kde Alica stála s babkou.
– Vieš, niekedy sa z najhoršieho môže vykľuť to najkrajšie. Je úžasná! Lenka si utrela oči a Mirka prvýkrát po rokoch videla na jej tvári naozajstný úsmev.