Vierka, vezmi si ju! Ja už to ďalej nezvládam! Dokonca sa mi hnusí sa jej dotýkať!
Luciu triaslo. Dieťa jej na rukách vzlykalo a nemohlo sa upokojiť.
Vierka pohotovo vzala neter do náručia a prikývla.
Dobre. Ale je to tvoje rozhodnutie, neskôr už nebudeš mať žiadne výčitky?
Nie, aké výčitky? Vezmi si ju, ja ju nechcem!
Malá sa narodila len pred mesiacom. Už počas tehotenstva bolo s Luciou niečo zvláštne. Vierka si myslela, že to sú len hormóny, veď koniec tehotenstva býva náročný. Lucia bola vdova už viac ako sedem rokov, staršie deti už dospeli a bývali vo svojich bytoch. Dovolenka pri Balatone, krátky úlet a nečakané tehotenstvo prekvapilo celú rodinu. Lucia nikdy nepatrila k impulzívnym ženám. Najskôr sa zdalo, že sa na dieťa úprimne teší, no potom si Vierka začala všímať, že raz na internete naháňa výbavičku, hľadá kočík, inokedy sa celé dni neozýva, ako keby sa skrývala pred celým svetom.
Tesne pred pôrodom Lucia úplne prerušila kontakt s rodinou. Nezdvihla telefón mame, sestre, ani deťom. Vierka znepokojená vyhľadala sestru v pôrodnici, kde Lucia práve spisovala papier o vzdaní sa dieťaťa.
Lucia, čo sa s tebou deje? Prečo toto robíš?
Ani neviem. Nič necítim. Je mi cudzia.
Akože cudzia?! Veď je to tvoje dieťa!
Už nebude moje! Lucia sa otočila tvárou k stene.
Vierka siahla po silnejších zbraniach a priviedla mamu. Lucia súhlasila, že si dcérku predsa vezme. Mama trvala na tom, že Lucia musí bývať u nej, aby jej pomohla aspoň prvé dni. V skutočnosti však všetci pozorne sledovali Luciu. O dieťa sa starala strojene, všetko robila automaticky a pri dcérke zotrvávala len nevyhnutný čas. Meno jej vybrala babka, na rukách ju nosila teta.
Lucia, zoberiem ju k sebe. Budem ju vychovávať, ale o krátky čas… koho bude volať mama?
Je mi to jedno. Len nech to nie som ja.
O týždeň boli papiere vybavené a Vierka sa stala oficiálnou opatrovníčkou svojej malej neterky. Lucia sa odsťahovala do Prešova.
Malá Anička rástla ako z vody, stále usmiata a pohyblivá. Rýchlo sa naučila rozprávať aj chodiť. Vierku volala mama.
Prešlo dvanásť rokov.
Mami, dnes tri jednotky, zajtra ideme s triedou do kina! zvonivý detský hlas rozžiaril celý byt.
To volá ona?
Áno, Lucia, volá. Prosím ťa…
Dobrý deň! Ja som Anička, a vy ste?
Vo dverách kuchyne stála vysoká útla dievča s veľkými očami a prekvapene pozerala z cudzej ženy sediacej za stolom na mamu prestrašenú pri okne.
Ja som… Lucia. Som tvoja matka, Anička.
Ja som prosila! Vierka sa nahnevane pozrela na sestru a pristúpila k dcére. Anička! Všetko ti vysvetlím.
Netreba, mami. Počkajme. Čo teda? Vy tvrdíte, že ste moja matka. No a?
Prišla som po teba. Chcem, aby si žila so mnou.
Prečo?
Si moja dcéra.
Nie, nie som vaša. Mám jednu mamu, tu stojí vedľa mňa. A inú nepotrebujem! Vás vidím prvý a, dúfam, posledný raz v živote. Anička sa otočila a odišla z kuchyne.
Vierka sa zrútila na stoličku.
Čo si tým dosiahla?
Zatiaľ nič. Ale dosiahnem, ver mi. Ak bude treba, aj cez súd.
Načo to celé, Lucia? Sama si ju dala preč, nechcela si ju ani vidieť. Nikto nevedel, čo sa ti stalo, ani prečo. A teraz, po toľkých rokoch prídeš a čakáš, že ti padne do náruče? Prepáč, Lucia, choď radšej k mame, potom sa o tom porozprávame. Teraz potrebujem byť s dcérou.
S neterkou! Lucia vstala.
Vierka len vzdychla. Zavrela za sestrou dvere a zamierila do izby za Aničkou.
Anička…
Mami, počkaj. Skôr ako začneš vysvetľovať, chcem ti niečo povedať. Všetko viem. Pamätáš, keď sme u babky upratovali vlani? Našla som doklady o opatrovníctve. Najskôr som bola nahnevaná, že ste mi nič nepovedali, potom som chcela Luciu vidieť, opýtať sa prečo? Ale neskôr som pochopila, že to nepotrebujem. Ty si moja mama. A inú nechcem!
Anička, poklad môj! Nikomu ťa nedám.
A ja sama seba tiež nie rozosmiala sa Anička. Spomínaš si na Kamila, môjho spolužiaka? Jeho mama je právnička, robí právo pre rodiny, zavolaj jej.
Dievča moje, s tvojím tempom sa za chvíľu vydáš! Ale rozhodovať ešte stále nejdem prestať ja. Aspoň chvíľu ešte môžem byť veľká a mama, čo povieš? Vierka sa tiež rozosmiala a objala dcéru. Jasné, všetko vybavíme.
Potom nasledovalo neuveriteľne veľa nervov, papierovania, ale súd nechal všetko tak, ako bolo. Vypočuli aj Aničku, ktorá jednoznačne odmietla žiť s biologickou matkou alebo ju vôbec uznávať.
Sestry stáli pred budovou okresného súdu.
Tak, konečne tomu je koniec. Vierka si úľavne vydýchla. Čo budeš robiť teraz?
Odídem, Vierka. Nebudem viac prekážať. Pomáhať budem, neodmietaj. Účet na Aničku je dávno vedený, doklady má mama, všetko som nechala.
Prečo to celé Lucia? Prečo si ju vtedy opustila?
Nebol žiaden románik, Vierka, nič také. Bola to tma v mestskom parku, neskorý večer…
Vierka onemela.
A ty si to celé tie roky držala v sebe?
Nedalo sa to zmeniť. Tak som mlčala. Najskôr som si ani neuvedomila, že som tehotná, myslela som si, že je to prechod, a potom už bolo neskoro. Aničke to, prosím, nehovor. Nie je to jej príbeh, iba môj. Možno mi raz dokáže odpustiť.
Vierka objala sestru a obidve sa pozreli k babke, pri ktorej stála Anička.
Niekedy to najstrašnejšie prerastie do niečoho krásneho. Je nádherná! Lucia si utrela oči a po rokoch sa Vierke prvý raz zablysla na tvári úsmev.
Press «Like» and get the best posts on Facebook ↓
