Zuzi, vezmi si ju! Ja už vážne nemôžem! Už len dotknúť sa jej je mi nepríjemné!
Lívia sa triasla a v náručí jej usedavo plakala bábätko.
Zuzana vzala neter do náručia a prikývla:
Dobre. Ale je to tvoje rozhodnutie, nebudeš to potom vyčítať?
Nie, aké vyčítanie?! Zober si ju, ja ju nechcem!
Drobná dcéra sa narodila presne pred mesiacom. Od začiatku tehotenstva bola s Líviou akási zvláštna. Zuzana hodila jej výkyvy nálad na ťarchu konca tehotenstva. Sestra bola vdova už sedem rokov, staršie deti mala dávno preč a žili svoj život. Výlet na Oravu, rýchly románik a následné tehotenstvo boli naozaj pre všetkých šokom. Lívia nikdy nebola spontánna. Najprv vyzeralo, že sa na bábätko aj teší. Neskôr si však Zuzana všimla, že raz nakupuje oblečenie a kočíky, inokedy sa celé dni ani neozve, skrýva sa, akoby sa za domom z tehál zamurovala.
Krátko pred pôrodom Lívia úplne prestala komunikovať s rodinou. Nevolala mame, ani sestre, ani dospelým deťom. Zuzana spustila poplach a našla Líviu v nemocnici, chystala sa podpísať vzdanie sa dieťaťa.
Lívia, čo sa s tebou deje? Prečo?
Ani sama neviem. Necítim nič. Je mi cudzia.
Aká cudzia?! Preber sa, to je tvoje dieťa!
Nebude! Lívia sa odvrátila tvárou k stene.
Zuzana vytiahla ťažký kaliber a priviezla mamu. Lívia nakoniec súhlasila, že dcéru vezme. Mama trvala na tom, aby aspoň na začiatku bývali spolu, vraj kvôli pomoci. V skutočnosti mali Líviu všetci neustále na očiach. O dieťa sa starala, ale len automaticky, nestrávila s ňou viac času, ako bolo nutné. Meno dcére vymyslela babka, na rukách ju nosila teta.
Lívia, vezmem si ju domov ja. Budem ju vychovávať, len potom sa nečuduj, že komu bude hovoriť mama?
Je mi to jedno. Len nech to nie som ja.
O týždeň bolo všetko na papieri a Zuzana bola oficiálne opatrovníčkou svojej neterky. Lívia odišla do Košíc za prácou.
Malá Saška bola od mala šidlo a smieško. Chodiť aj rozprávať začala oveľa skôr ako ostatné deti. Zuzanu volala mama.
Ubehlo dvanásť rokov.
Mami, dnes mám tri jednotky a zajtra ideme s triedou do kina Saškin hlas naplnil celý byt.
To je ona?
Áno, Lívia, to je ona. Ale prosím ťa
Dobrý deň! Ja som Saška, a vy ste?
Na kuchynskom prahu stála vysoká dievčina s veľkými očami a prekvapene striedala pohľad medzi jedinou ženou za stolom a mamou, ktorá biela ako stena stála pri okne.
Ja Ja som Lívia. Som tvoja mama, Saška.
Veď som prosila! Zuzana vyčítavo pozrela na sestru a pristúpila k dcére. Saši, vysvetlím ti všetko!
Ani netreba, mami. Počkajme, čo povie. Tak teda, čo? Vy tvrdíte, že ste moja mama. No a?
Prišla som po teba. Chcem, aby si žila so mnou.
A prečo?
Si moja dcéra.
Nie, nie som. Ja mám mamu, tú, čo stojí tu. A ďalšiu nepotrebujem! Vás vidím dnes prvý, a dúfam aj posledný raz v živote. Saška sa otočila a odišla z kuchyne.
Zuzana si sadla bezmocne na stoličku.
Tak čo si dosiahla?
Zatiaľ nič, ale dosiahnem, ver mi. Ak bude treba, aj na súd pôjdem.
Prečo to robíš? Veď si ju sama odovzdala, nechcela ju. Nikto nevedel, prečo to bolo, ani načo. A teraz po rokoch prídeš a čakáš vrelé objatie? Prepáč, Lívia, odvez sa k mamy, potom sa ozvi, ide mi o dcéru.
O neter! opravila ju Lívia.
Zuzana len vzdychla, zavrela dvere a šla za Saškou do izby.
Sašenka
Mami, skôr, ako začneš niečo vysvetľovať, poviem ti to. Ja všetko viem. Minulý rok, pamätáš, keď sme upratovali u babky? Našla som doklady o opatrovníctve. Najprv som bola poriadne nahnevaná, že ste mi to tajili, potom som chcela tú druhú stretnúť, opýtať sa prečo? Ale pochopila som, že to nepotrebujem. Ty si moja mama! Inú nechcem!
Saška, moje dievčatko! Nikomu ťa nedám.
Ani ja sa sama nedám Saška sa zasmiala. Pamätáš môjho spolužiaka Petra? Zavolaj jeho mame, je právnička, rozumie sa rodinnému právu.
No, zlatko, ale ty mi nejako rýchlo dospievaš. Ešte chvíľu nech som tu ja tá veľká mama, dobre? zasmiala sa Zuzana a objala dcéru. Samozrejme, zavoláme, všetko vyriešime.
Potom bolo veľa nervov a pojednávaní, ale súd nechal všetko po starom. Pripočítali k tomu názor Sašky, ktorá kategoricky odmietla žiť s biologickou mamou a ani ju nevedela prijať.
Sestry stáli pred budovou súdu.
No, konečne je tomu koniec. Zuzana si vydýchla. A čo teraz, Lívia?
Odsťahujem sa, Zuzi. Nebudem vám v ceste stáť. Pomáhať môžem, neodmietaj. Saška má u mňa odložené peniaze, papiere sú u mamy, nechala som ich tam.
Ale načo to všetko bolo, Lívia, a prečo si ju vlastne vtedy opustila?
Nebol žiadny románik, Zuzi, nič nebolo. Bol tmavý park, neskorý večer
Zuzana sa skoro zadusila.
A ty si celú dobu mlčala? Roky si to dusila v sebe?
Aj keby som rozprávala, nič by sa nezmenilo. Ani som najprv netušila, že som tehotná… myslela som, že je to prechod. A neskôr už bolo neskoro. Saške to nehovor. Je to moja minulosť, nie jej. Snáď mi raz odpustí.
Zuzana sestru objala, obe sa zahľadeli k miestu, kde stála Saška s babkou.
Niekedy sa z najhoršieho vykluje to najkrajšie. Je nádherná! Lívia si utrela slzy a Zuzana po rokoch na sestrinej tvári uvidela úsmev.
Press «Like» and get the best posts on Facebook ↓
