Pod starým brezom, zhrbený na haldách opadaného lístia, ležalo dieťa. Štíhly, asi štvorročný chlapec v príliš ľahkej bundičke sa triasol, ako sa objímal. Jeho vystrašené oči uprene hľadeli na zvolenského lesníka, Jozefa Makovického.
Jozef sa rozhľadol opatrne. Nikde nikto len vietor šumel v korunách borovíc a vôkol občas zapraskala suchá vetva.
Zhúkol sa k chlapcovi, aby vyzeral menej hrozivo. Ako sa voláš, chlapče? Kde máš rodičov?
Chlapec sa ešte viac pritlačil k drsnej brezole. Periny mu trblietali, ale namiesto slov z neho vyšiel len tichý šepot. Mi Mi Miško, vypravil v konečnom dôsledku.
Miško? Jozef natiahol ruku, ale chlapec sa odtiahol. Neboj sa. Ja ti ničo zlé neurobím.
Súmrak zahalil les. Teplota klesala a chlapcovi sa triasli rúčky. Kto by ho tu nechal? Najbližšia dedina bola tridsať kilometrov ďaleko, a cesta bola ešte dlhšia.
Poď so mnou, povedal lesník jemne. U mňa doma je teplo a bude aj jedlo.
Pri slove jedlo sa v chlapcových očiach zablesklo.
Jozef si zlial kabát a opatrne ho hodil Miškovi na drobné plece. Chlapec sa nebránil.
Tak, zašepkal Jozef a zdvihol Miška do náručia.
Ľahký ako pierko. Kosti mu sa mu rýsovali pod kožou. Očividne dlho nejedol.
Kráčali lesom a Jozef cítil, ako chlapcove triasy postupne ustávajú. Čoskoro sa medzi stromami objavila malá drevenica ošarpaná strieška a tenký stĺpik dymu z komína.
Už sme tu, oznámil lesník a kopom otvoril dvere.
Vôňa sušených bylín a dreva zaplnila izbu. V krbe tleli posledné uhlíky, vrhajúce červené barvy na hrubý dubový stôl a lavicu.
Posadil Miška na lavicu, priložil polienko do ohňa a plamene znova ožili, osvetľujúc chlapcov vystrašený výraz.
Zohreješ sa, povedal Jozef a postavil na oheň hrniec. Potom si pokecáme.
Chlapec jedol s výrazom hladového vlčiatka, občas sa zakrutil od náhľa. Jozef ho pozoroval a v jeho vnútri sa pohlo niečo dávno zabudnuté. Kedy naposledy staral sa o dieťa? Desať rokov? Pätnásť? Odvtedy, čo…
Nie. Teraz nie.
Odkiaľ si, Miško? spýtal sa, keď bol tanier prázdny.
Chlapec zavrtel hlavou.
Mama Ocko Kde sú?
Znovu zavrtel hlavou a slzy mu stekali po tvári.
Ja neviem, zašepkal.
Jozef si vydýchol. Zajtra musíme ísť do dediny oznámiť to starostovi. Dieťa sa nemôže len tak objaviť, určite ťa niekto hľadá.
Dnes zostaneš tu, uzavrel lesník. Zajtra uvidíme, čo ďalej.
Uložil Miška pod čistú, aj keď starú deku na lavicu pri krbe. Chlapec sa stulil do rohu, oči stále opatrné.
Uprostred noci sa Jozef zobudil na tichý vzlykot. Miško sedel na lavici, s kolinkami pritiahnutými k hrude, ticho plakal.
Hej, oslovil ho Jozef. Poď sem.
Poklepal na posteľ vedľa seba. Chlapec zaváhal, rozpoltený medzi strachom a dôverou. No tak, láskavo ho pobiedol Jozef. Neboj sa.
Miško opatrne zlial z lavice a po niekoľkých neistých krokoch sa pritulil k lesníkovi pod perinu.
Spi, povedal Jozef. Nič sa ti nemôže stať.
Ráno sa Jozef pripravoval ísť do dediny. Rozmýšľal, pozeral na Miška, ktorý pokojne spal. Zobrať ho so sebou? Nechať ho tu? Čo ak sa zobudí sám?
Rozhodol sa ho zobudiť.
Ideme do dediny, povedal Jozef. Musíme nájsť tých, čo ťa strácali.
Miško otvoril oči bleskurýchlo.
Nie! zvolal prvýkrát jasne. Neodchádzaj bezo mňa! dodal a pevne stis
Press «Like» and get the best posts on Facebook ↓
