Naša tajná história má už 15 rokov. Rozprávam ju teraz, keďže môj manžel už o nej vie, takže je to v poriadku.
Pred pôrodom som ležala v nemocnici na udržiavaní 26 dní – bol to taký mega oddych pred nespavými nocami. Spolu so mnou na izbe bola Zuzana – 21 rokov, milá, zo stredne situovanej rodiny, žije s rodičmi, dieťa nebolo plánované, otec nie je nadšený a neponáhľa sa ju požiadať o ruku – bežná situácia, ktorú nepokladala za katastrofu, a ani sme o tom veľmi nehovorili. Povedala len raz, že mama jej chce vnučku a ocovi je jedno, koho bude učiť bicyklovať. Veľa sme sa rozprávali, spriatelili, spoločne si pochutnávali na rôznych dobrotách.
Jedno ráno sa jej na vizite lekár opýtal:
– Nerozmysleli ste si to?
– Nie, – odpoveď bola pevná.
– Sestra vám prinesie formulár. Podľa zákona máte 6 mesiacov na rozmyslenie.
Na niečo som myslela, ale bála som sa spýtať. Pred obedom sestrička priniesla dokumenty a Zuzana ich vypísala. Myšlienky mi vírili hlavou, už som nevydržala a musela sa spýtať:
– Čo je to?
– Zrieknutie.
– Prečo!? Veď vyrastie, rodičia ti pomôžu, si mladá, silná. Čo ťa to napadlo!?
– Narodím sa ešte! Teraz nie je správny čas, nechcem ho!
A predstavte si, odpoveď bola chladná…, nebola v nej žiadna bolesť, žiadna ľútosť k dieťaťu, žiadne slzy, ani sa neodvrátila, a ja som len čakala, kedy začne plakať – vtedy by som ju mohla prehovoriť! Lenže ona neplakala. Viac sme sa spolu neprechádzali, skoro sme nehovorili.
Ja som si začala predstavovať, ako si to dieťa vezmem k sebe. Po prvej prebdenej noci, nevediac, kde jej vyhlásenie smeruje, som ráno zašla za svojím lekárom. Povedala som všetko, ako to je, a išli sme za primárom oddelenia. A aj tam som všetko vyrozprávala. Išli sme za riaditeľom nemocnice. Tam som znovu povedala všetko:
– Dá sa to nejako zariadiť, aby to vyzeralo, že som ho porodila ja, a ona… ako keby ani nebola rodičkou. Neviem ako, ale aby bol úplne môj? Aby som to nemusela manželovi a ostatným vysvetľovať, jednoducho – porodila som dvojičky a hotovo! – mala som veľa plodovej vody, a táto myšlienka mi prišla skvelá.
Lekári otvorili ústa. Riaditeľ prevrátil očami.
– Čo to, slečna! To by bolo porušenie zákona! Chcete ma dostať pred súd?…
– A aký rozdiel vám to urobí?! Vymyslite niečo! Prosím! Aj keby sme porodili v iný deň, zapíšte ich spolu s mojím pôrodom! Alebo ho predáte niekomu inému? – toto bolo už úplne zbytočné povedať a urazení lekári ma poslali preč.
Tej noci Zuzana porodila. Bola som smutná, ale v kútiku duše som dúfala, že tomu dieťatku pripravil Boh dobrý osud. Nedovoľovala som si o tom veľa premýšľať, aby som sa nerozplakala, a pokojne som hladila svoje veľké brucho.
Nasledujúci večer som začala mať kontrakcie. Pôrod bol ťažký. O 6:55 som sa stala mamou malej Janky.
Hneď po pôrode ku mne, stále ešte vyčerpaná, prišiel riaditeľ:
– Nerozmysleli ste si to?
Spočiatku som nechápala, o čom hovorí. A keď som pochopila, rýchlo som zavrtela hlavou:
– Nie! Nie! Nie! Nerozmyslela!
Takto som porodila dvojičky – Daniela a Janku. Daniel pil mlieko ako malý motorček, no Janka bola lenivá, ale pôsobivo priberala.
U riaditeľa som sa spýtala, ako môžem pomôcť oddeleniu. Napísal mi zoznam a povedal:
– Čím viac, tým lepšie, tohto nikdy nie je dosť.
Manželovi som telefonicky o dvojičkách nehovorila. Poprosila som ho, aby prišiel za nami. Keď to videl, ani sa nemýlil… – sadol si na stoličku a poprosil o vodu, vypil a spýtal sa:
– A čo ultrazvuk.. Eh, teraz ultrazvuk… to…, už si dala mená?
– Ako si praješ?
– Mysleli sme na Janku, ale teraz…, – postavil sa náhle a usmial sa, akoby si na niečo spomenul, – Nazveme ho ako môjho deda – Danielom?
Jasné, poďme do toho. Plakala som a on myslel, že od radosti. I keď tiež od radosti, a zo zodpovednosti, že klamem jemu, že oklamem všetkých o dva dni, bolo to desivé.
Nemám tušenie, ako to všetko zariadili, ale všetky dokumenty sme dostali od samého začiatku správne – od náramkov po prepustenie z nemocnice.
21. apríla si moje deti pripomenuli 15. narodeniny. Vyrazili sme na ryby osláviť. Danielovi darovali udicu s navijakom a Janke horský bicykel. Tam som sa rozhodla, že to poviem manželovi, ale triezva by som sa bála reakcie, takže po niekoľkých pohárikoch je to menej strašidelné. Na ceste späť som v obchode kúpila 2 fľaše silnejšieho vína. Na manželovo prekvapenie som odpovedala “No oslava predsa”. Deti išli spať neskoro a ja som v kuchyni pripravila pokračovanie hostiny. Keď už v druhej fľaši zostávalo málo, povedala som mu o tom. Igor počúval a potom povedal:
– Neverím.
– Prisahám! – krivou opitou prísahou, strašné!
Na ďalší večer sa spýtal znova:
– Je to pravda?
– Áno, – teraz som nebola taká odvážna, hlava sklonená nižšie.
Dlho sme sa rozprávali, ja som plakala. Spadol mi kameň zo srdca, manžel ma pochopil.
– No ty si… ozaj silná! Daniel, Janka, poďte sem! – deti prišli a ja som zamrzla. – Vaša mama je silná a múdra žena! Buďte s ňou opatrní, a s úsmevom sa na nich pozrel.
