Včera u nás prespala svokra, Anna Horváthová. Skoro ráno vtrhla do našej spálne s krikom: Vstávaj, Zuzana, videla si, čo sa deje v tvojej kuchyni?! Vyskočil som z postele ešte v pyžame, srdce mi búšilo ako zbavené rozumu. Behám chodbou, navliekam starý župan, čuchám čo ak horí? Alebo sme zabudli vypnúť plyn? V hlave sa mi premieta celý thriller: tehly horia, hrnce vybuchujú, alebo nejaká iná katastrofa. Vkročím do kuchyne a tam šváby. Celý kŕdiel tych hnusných potvor behá po stole, tanieroch a zvyškoch večere, ktoré som včera lenivý upratať.
Svokra stojí s rukami v bokoch a vychrlí na mňa pohľad, akoby som tých potvory choval zámerne, len aby ju šokoval. Zuzana, to sa tu deje vždy? začala, hlas sa jej triasol od hnevu, Ako tak môžeš žiť? Máš deti, muža, a v kuchyni šváby ako v nejakom kôlni! Stojím ako omráčený a neviem, čo povedať. No áno, neupratoval som po večeri, lebo po práci som sotva vláčil nohy. Deti plakali, manželka, Ema, niečo mrmlala o práci, a ja som sníval len o tom, ako sa zvalím na posteľ. Kto mohol vedieť, že práve túto noc sa tí neuveriteľní švábi rozhodli zorganizovať prehliadku? A hlavne odkiaľ sa vobec vzali? Nežijeme predsa v nejakej zrúcanine, máme byt, všetko je čisté. Nuž, skoro čisté.
Anna Horváthová, samozrejme, neprestane. Za mojich čias, hovorí, nič také neexistovalo! Po večeri som všetko umyla, utrela, nenechala ani drobček. A ty čo? Dnešná mládež je lenivá, len v telefónoch sedí! Kývem, prehltnem si odpor, lebo čo mám povedať? Ona nie je len svokra je to generál v sukni, pre ňu je poriadok v kuchyni otázkou cti. A ja, zdá sa, som ju sklamal. Začnem nervózne upratovať: chytám utierku, zotieram šváby, umývam stôl, riady, čo mi príde pod ruku. Svokra stojí za chrbtom, komentuje: Tam si neprešiel! A čo je táto škvrna? Umyješ niekedy tú dlažbu? Len s námahou sa ovládnem, aby som nevybuchol. Myslím si: No, Anna Horváthová, vy tiež nie ste svätá, aj vám asi občas ostali drobčeky na stole! Ale mlčím, lebo viem s ňou sa hádať nemá zmysel.
Kým sa potýkam so švábmi, Ema, moja manželka, konečne vstáva. Vkročí do kuchyne, uvidí tento cirkus a namiesto pomoci sa len pousmeje: No, Zuzko, otvoril si zoologickú záhradu? Hodím na ňu pohľad, že okamžite stíchne a radšej ide uvariť čaj. A svokra len potichu krúti hlavou: Vidíš, ani tvoja žena to neberie vážne. Keby som sa o teba tak nestarala, bol by sa ti už dávno rozpadol dom! No jasné, myslím si, teraz ešte začne kázeň o výchove partnerov. A presne tak sadne si ku stolu, už do lesku umytému, a začne: Za mojich čias boli muži vychovávaní prísne. A vy, mladí, im dávate voľnosť, a výsledok? Šváby v kuchyni a oni sa len smejú!
Ja počúvam, ale v hlave mám jedinú myšlienku: ako prežiť do večera, kým Anna Horváthová odíde domov? Nie že by som ju nemal rád, je to dobrá žena, ale tie jej útoky Nejde tu len o šváby, pre ňu je to dôkaz, že som zlý hospodár, zlý manžel a možno aj zlý otec. Takže umývam, utieram, upratujem, a ona stále nájde, za čo sa chytiť. Vidlička nie je na svojom mieste, nôž zle umytý. A ja predsa nie som robot! Mám dve deti, prácu, celý deň bežím ako veverička v koliesku, a ešte sa švábi rozhodli usporiadať svadbu. A hlavne odkiaľ prišli? Možno od susedov? Dom má staré potrubie, vlhký pivnicu, tak sa tam, hádam, množia.
Konečne som upratovanie dokončil, kuchyňa žiarí ako v reklame na čistiace prostriedky. Svokra sa zdá byť trochu kľudnejšia, ale stále hádže: Musíš, Zuzana, udržiavať poriadok. Sú to predsa tvoje domáce záležitosti. Ak nie ty, tak kto? Kývem, usmievam sa presila, ale vnútri kričím: Nechaj ma na pokoji! Ema, keď vidí môj stav, konečne zakročí, berie mamu na prechádzku, aby som sa aspoň trochu nadýchol. A ja sadnem k stolu, pozerám sa na tú dokonale čistú kuchyňu a rozmýšľam: som naozaj taký zlý hospodár? Možno má Anna Horváthová pravdu a niečo robím zle? Ale potom si spomeniem, že rodina nie je dokonalá kuchyňa a láska nie je len o lesklých tanieroch…
Press «Like» and get the best posts on Facebook ↓
