Nie náš dieťa
Milióny detí žijú v adoptívnych rodinách, a my by sme ich mohli prijať. Tak prečo nevyhľadať ďalších rodičov?
Lebo my sme my. Tu ho nikto neublíži, v iných domovoch by sa mohol, a my o tom nebudeme vôbec počuť! varil sa Arpád. Kde je jeden, tam je druhý
Viera nedokázala, že jej manžel je taký citlivý. Strata priateľov ho zasiahla viac než čokoľvek iné. Nikto nechcel dieťa prevziať a Arpád proste prosí.
***
Ľubomíra bola neskoršie dieťa. Rodičom už bolo viac ako 35 rokov, starým rodičom zase viac ako 60. Neskôr, ale dlho očakávané, milované a, úprimne povedané, rozmaznávane. Všetko, čo chcela, dostávala.
Ráno začínalo vždy rovnako mama ju zobúdza, volá na raňajky, vyberá oblečenie. Dnešný deň urobil výnimku.
Dobré ráno, spáčik! vyjekla mama s úsmevom. Ako si spala? Čo sa ti snívalo?
Mama bola vždy veselá, aj keď bolo sedem hodín ráno.
Dobré, mami! Niečo som snívala presne si nepamätám.
No, keď si spomenieš, porozprávaš. Teraz k raňajkám, dnes máme veľa plánov!
Na stole červeneli nadýchané palacinky, ktoré predtým priniesla babka, skôr než sa vybrala do ambulancie, a čerstvé ovocie, milo nakrájané otcom Arpádom pred prácou. Ľubomíra, sediac na svojom detskom stoličke, naberala palacinky a zároveň rozprávala rodičom svoje ranné objavy.
Mami, čo si obliekem na školský výlet? pýtala sa, namáčajúc palacinku do džemu.
V žltej sukni.
Zase žltá
Chceš červenú? spýtala sa mama.
Áno, červenú!
Do výletu ostáva ešte mesiac, a Ľubomíra už netrpezlivo číha.
Po raňajkách nastal čas na prechádzku.
Ľubomíra vybehla tak ľahko, lebo ten deň bol pre ňu výnimočný prvý jazda na kolobežke, darčeku od dedka k narodeninám. Sneh už spadol, vonku sa trochu ohrialo presne včas, lebo Ľubomíra by vydržala ešte týždeň len v zimných ponožkách.
Obula tenisky a vybehla na dvor. Mama ju sotva dohánala.
Všetci chlapci a dievčatá, keď uvideli jej novú kolobežku, zhromaždili sa, aby sa pozerali, obdivovali a skúšali jej kúsky. Ľubomíra s úsmevom predvádzala všetky triky.
Pozrite, čo viem! vykríkla, odrážajúc sa nohou a najistšie sjazďajúc po asfaltu. Chcete skúsiť?
Zrazu stratila rovnováhu a spadla. Kolobežku jazdila len po piatej, predchádzajúci zážitok bol pár krátkych jazdiek s kamarátkou zo škôlky.
Žiadny sa nesmejal.
Chcete sa aj vy prejsť? otriasla sa Ľubomíra a bez výčitek ponúkla ostatným.
Deti sa vrhli na kolobežku jeden po druhom, snažili sa napodobniť triky, ktoré videli. Ľubomíra bola celý deň ich idolom a takmer všetci po odchode prosili rodičov, aby im kúpili také isté.
Večer, keď sa otec vrátil z práce, Ľubomíra mu bežala v strede dvoru jej tradícia, a on mal pre ňu prekvapenie.
Prekvapenie! oznámil otec.
Priniesol nejakú krabičku, vo vôni čokolády.
Čo je? Čo je? netrpezlivo sa pýta.
Arpád, s úsmevom, podal krabičku. Vnútri boli najchutnejšie koláčiky čokoládové ekléry s krémom.
Oci, si najlepší! zakričala Ľubomíra.
Po sladkostiach prišla jej obľúbená hra stavanie z kociek. Ľubomíra si rozložila farebné dieliky na podlahu svojej izby a pilne stavala domček pre princeznú, často si kontrolujúc fotku domu z reklamy.
Do siedich rokov Ľubomíra nepoznala žiadne starosti ani problémy. Všetci ju milovali, rozmaznávali, hodišli darčeky, vozili kamkoľvek chcela pozornosť jej neklesala.
Jedného dňa, keď už o šestej čaka na mamu, ktorá ju má vyzdvihnúť zo záhrady, nastala udalosť, ktorá predpovedala veľké zmeny. Viera prišla po dcére o pol hodiny skôr, ale Ľubomíra to všimla. Opičková učiteľka, s ktorou mama mala priateľstvo, sa snažila nadviazať rozhovor:
Pozerala som film, o ktorom si minulý týždeň hovorila. Nie je to môj žáner, ale v ňom je niečo zaujímavé a ten herec
Viera však prerušila:
Prepáčte, spěcháme. O filme potom
Ľubomíra dokonca zabudla svoju bábiku v záhrade, lebo sa stále pozerala na mamu a šklbala očami. Mama sa tak ešte nikdy neukázala. Ľubomíra nevedela, že mama môže byť vystrašená, nahnevaná alebo sklamaná. Detstvo bolo čisto slnečné.
Doma Viera, pošúvala si vlasy do copu, usadila Ľubomíru na jedálničku v izbe a podala jej tvaroh s ovocím.
Sadni si tu, jedz, zapni kreslený film, prosila.
Ľubomíra prikývla práve premýšľala nad kresleninkami, a to, čo rodičia budú teraz rozoberať, ju vôbec nezaujímalo. Viera si povedala, že bude trpezlivejšia, a šla do kuchyne, kde už čakal Arpád.
Začala hovorením o tom, kde skončili, keď odišla do záhrady pre Ľubomíru:
Arpádo, nemôžeme si adoptovať dieťa, povedala Viera s napätím, Nie je to tak. Bolo by to náhle Keby sme mali viac času, premýšľala by som, zvažovala všetky nedostatky
Arpád však bol plný istoty:
Aké nedostatky? Čo ešte máme preberať? Viera, to je syn našich najlepších priateľov. Nemá žiadnych príbuzných. Nemá starých rodičov, ako má naša Ľubomíra. Má nejakého vzdialeného strýka, ktorý určite nechce prevziať cudzie dieťa. Kosteťa v jedenástich mesiacoch skončí v ústave. Čo keby to bol Ľubomíra?
Viera sa zachveila, predstavením svojho dieťaťa, ktoré by roztrhalo rodinu, ale odpovedala:
Nájdú mu dobrú adoptívnu rodinu
Ako vieš, že nájdu? Ako vieš, že bude dobrá?
Milióny detí žijú v adoptívnych rodinách, a my by sme mohli byť jednou z nich. Tak prečo hľadať iných rodičov?
Lebo my sme my. Tu ho nikto neublíži, inde by sa mohol a nebudeme o tom vôbec počuť! varil sa Arpád. Kde je jeden, tam je druhý
Viera si nevedela predstaviť, že jej manžel je taký citlivý. Smrť priateľov ho zasiahla viac než čokoľvek iné. Nikto nechcel dieťa prevziať a Arpád ho len prosí
Nie som na to pripravená. Milujem Ľubomíru, áno, ale neviem, ako zvládnem ďalšie dieťa. Vyžaduje viac pozornosti, a on je ešte jednorodený, to znamená, že budem opäť na materskej
Nemalo by to stáť za to kvôli Leške a Veronike? Poradíme si, Viera. Ľubomíra už je veľká, pomôže nám. Peniaze máme. S deťmi už vieme zaobchádzať. O druhom dieťati by sme uvažovali čoskoro
Kedy? O štyridsiatich piatich? Viera si nebola istá, že budú mať ešte jedno dieťa.
Aj po päťdesiatke!
Viera dlho váhala, nakoniec však podľahla manželovým argumentom.
O pol roka papierové formality skončili a domov priniesli chlapca Kosteťa.
Ľubomíra, ktorá už išla do školy, sa tešila na bratka. Rodičia sa snažili všetko vysvetliť, že ju budú ešte viac milovať, nie menej.
Keď však Ľubomíra videla, ako otec objíma nového syna, pocítila neznámy pocit chápala, že otec už nie je len jej oci.
Ten večer sa rozhodla neoslavovať s nimi.
Viero, prineste ešte krájanie! kričal Arpád zo salónu, kde sa zhromaždili všetci príbuzní, a natláčal stôl.
Prichádzam!
Viero, prineste ešte lyžicu! volala jej matka Agáta.
A Ľubomíra v izbe poskakovala pri každom hlasnom výkričení, že si myslela, že ju volajú.
Samozrejme, potom si na ňu spomenuli.
Kam sa podala hlavná hostiteľka? spýtal sa dedko. Kde je Ľubomíra?
Kde je? Viera sa pozrela okolo. V izbe s tabletom, pravdepodobne. Kúpil sme mu tablet, tak ju nie je ľahké nájsť.
Ľubomíra už oznámila bojkot.
Starí rodičia sa snažili ju presvedčiť, aby išla k ostatným, ale ona zostala. Rodičia sa zdali, že na ňu úplne zabudli, zameraní len na malého Kosteťa.
Môžeme povedať, že kapitola, v ktorej bola Ľubomíra kráľovnou domu, skončila.
Teraz sa všetko delilo: pozornosť, zábava, darčeky.
Otec, ktorý predtým vždy našiel čas pre ňu, teraz trávil väčšinu času s Kosteťom buď ho uspal, alebo hral, alebo mu ukazoval obrázky a učil slová. Mama, kedysi jej najlepšia priateľka, bola teraz zaneprázdnená malým bratom.
Jedného dňa otec prišiel z práce a vytiahol z tašky novú hračku pre Kosteťa žiarivý plastový traktor. Ľubomíra sa hneď rozbehla:
A mne? Čo si pre mňa kúpil?
Arpád sa zamračil a nervózne sa usmial.
Ojoj, Lenča, prepáč, úplne som zabudol. Zajtra ti určite niečo kúpime, sľubujem.
Odvtedy už Ľubomíra nečaká otca pri vstupe do domu. Prečo? On na ňu zabudol.
Mama, ktorá predtým mala vždy čas pre Ľubomíru, teraz celý deň stará Kosteťa.
Mami, pomôžeš so školským počítaním? spýtala sa.
Hneď, hneď, mama sa snažila dostať Kosteťa k zubnej kefke, najprv dokončíme to a ja k tebe idem.
Ľubomíra často zaspávala skôr, než mama stihla Kosteťa vyspať, potom spustila práčku a pripravila večeru.
Keď sa snažila rozprávať o škole, mama sa ospravedlňovala, že musí Kosteťa upokojiť.
Dnes má horúčku, ospravedlňovala sa mama. Od rána kričí Červený už je celý, treba volať lekára a mama sa sústredila na naliehavé, zabudla na Ľubomíru.
Časom sa Ľubomíriná nenávisť k Kosteťovi vyhrotila. Malý chlapčík, ktorý mal byť len brat, sa stal konkurentom o rodičovskú pozornosť.
Žiadna priateľská rovnováha tu nebola.
Aspoň nemusím zdieľať izbu, povedala dospelá Ľubomíra kamarátkam.
No, to ti ide, odpovedala Anka.
Čo je dobré?
Že nezdielaš izbu! Vy máte trojizbové byty, ja s dvoma mladšími sestrami spím v jednej izbe! KtoA tak nakoniec Ľubomíra pochopila, že najväčšia zábava je sledovať, ako sa celý dom pretvára na cirkus, kde všetci hrajú svoje úlohy.
