Všetko vyzeralo v poriadku. Podľa ultrazvuku bolo dieťa úplne zdravé. Pôrod však bol veľmi ťažký. Bola to dcérka, ale narodila sa s vážnymi problémami. Takými vážnymi, že lekári ma začali prehovárať, aby som ju nechal v nemocnici.
Moja malá Natálka ležala v inkubátore. Keď prišiel na návštevu môj vtedajší manžel, ošetrujúci lekár mu povedal, že dievčatko možno neprežije, a ak áno, bude pre nás bremenom. Dlho o tom premýšľal a napokon dospel k záveru, že najlepšie bude ju nechať, aby si vraj nezničil život. Ja som mlčal bol som zdrvený.
No pred prepustením z nemocnice som povedal, že sa svojej dcéry nevzdám. Manžel si zbalil veci a odišiel. Vrátil som sa domov s Natálkou do prázdneho bytu. Zostal som sám. Rozhodol som sa bojovať za svoje dieťa. Navštevoval som nemocnice, lekárov, využil som každú príležitosť. A oplatilo sa to.
Podporilo ma mnoho ďalších otcov a matiek, ktorí mali tiež choré deti. Raz som v nemocnici stretol pána, ktorého meno bolo Miroslav. Povedal mi svoj príbeh. Manželka ho opustila pre mladšieho muža, nemali spolu deti, trávil dni osamote.
Pozeral sa na moju Natálku s toľkou nehou, až mi vyhrkli slzy. Pomohol mi. Jeho rady, skúsenosti a aj financie mi veľmi uľahčili život. Zbližili sme sa natoľko, že sme si čoskoro už ani nevedeli predstaviť, že by sme boli od seba. Zobrali sme sa.
Dnes je moja dcéra takmer zdravá. A pribudol nám ešte jeden člen rodiny malý synček. V živote som sa naučil, že ani tie najväčšie ťažkosti nás nesmú zlomiť. Dôležité je nevzdať sa a veriť, že šťastie si svojich najdôstojnejších vždy nájde.
