Všetko sa zdalo byť v poriadku. Podľa ultrazvuku bolo dieťatko úplne zdravé. Ale pôrod bol ťažký. Bola to dievčatko, no s vážnymi problémami. Tak vážnymi, že ma lekári začali presviedčať, aby som sa jej vzdala.
Moja dcérka bola v inkubátore. Keď prišiel manžel na návštevu, ošetrujúci lekár mu povedal, že je možné, že bábätko neprežije, a aj keby prežilo, bude to len záťaž. Premýšľal o tom dlho a napokon sa rozhodol, že bude lepšie ju opustiť, aby si neničil život. Ja som mlčala bola som v hlbokej depresii.
Pred prepustením z nemocnice som však predsa len povedala, že sa svojej dcéry nemienim vzdať. Manžel si zbalil veci a odišiel. Vrátila som sa domov do prázdneho bytu aj s bábätkom. Zostala som sama. Rozhodla som sa, že budem za svoju dcéru bojovať. Navštevovala som nemocnice a lekárov, využívala každú príležitosť. A začalo to prinášať výsledky.
Podporovalo ma veľa mám, ktorých deti mali podobné problémy. Jedného dňa som v nemocnici stretla muža. Porozprával mi svoj príbeh jeho žena ho opustila pre mladšieho muža, nemali deti, a tak trávil dni sám.
Pozeral sa na moju chorú dcérku s takou nehou, až mi z toho vyhŕkli slzy. Pomohol mi. S radami, vedomosťami aj peniazmi. Zblížili sme sa tak veľmi, že čoskoro sme si už nevedeli predstaviť, že by sme neboli spolu. Vzali sme sa.
Dnes je moja dcérka takmer celkom zdravá. A máme doma ďalšieho člena: malého synčeka.
